PREKLIATA /H.S./

23. DIEL: Kamene.

Prebudila som sa na bolesť chrbta, ktorá bola spôsobená kameňmi vo veľkosti pingpongových loptičiek pod mojou dekou. Otvorila som oči pred ktorými sa naskytol pohľad na vrch tmavozeleného stanu. Spanikárila som. Nepamätala som si, ako som sa tam dostala a preto mnou prešla obava, že som sa znovu spustila alkoholu. Prekvapene som sa posadila a premasírovala si svoje spánky. Akoby mi to malo pomôcť spomenúť si, čo sa dialo pred tým, než som zaspala.
Spomenula som si na stúpajúcu hladinu na mojom tele a aj na zvláštneho, nahého mnícha, ktorý ma ponoril pod vodu. Obraz nečistej rieky zaplavujúcej moje oči mi rozmazal všetko ostatné. Cítila som len strach. Aj keď som netušila, čo ho spôsobovalo.
Natiahla som sa k dverám stanu, ktorých zips bol rozopnutý. Jednu stranu som odtiahla a pomaly sa po štvornožky dostala von. Slnko mi silno svietilo do očí a to ma prinútilo ich prižmúriť. Cítila som sa, ako by ma niekto predhodil osudu, aj keď som len stanovala. Niečo sa so mnou dialo a mne sa to nepáčilo. Nerozumela som tomu, čo sa vo mne odohrávalo.
„Si hore," vytočila som svoju hlavu vyššie. Síce som tvár nespoznávalo, pretože ešte stále moje zorničky prepaľovali lúče, no podľa obrysu postavy mi bolo jasné, že šlo o Harryho. V ruke držal fľašu s vodou. Dychtivo som sa po nej natiahla, ešte stále zabárajúc kolená do trávy podo mnou.
„Myslel som si, že budeš smädná." Skonštatoval a čupol si vedľa mňa.
Okrem neuveriteľnej túžbe po tekutinách som mala chuť aj na jedlo. Nedokázala som si spomenúť, kedy som naposledy jedla. Akoby čítal moje myšlienky. Do druhej ruky mi strčil placku, ktorá mala podobu všetkých geometrických tvarou len nie kruhu.
Zamračila som sa na jedlo vo svojich rukách, aj keď som zaň bola vďačná.
„Nič iné som tu nenašiel." Povedal ticho s ospravedlňujúcim úsmevom.
„To je v poriadku." Uhla som sa mu, pretože sa pre niečo naťahoval do stanu. Bola to deka, ktorú mi vsunul pod zadok. Usadila som sa a konečne sa zahryzla do Indického jedla.
Prisadol si ku mne. Svoje kolená zohol tak, že si ich pritlačil na hruď. Nervózne sa hral so svojimi prsteňmi na ruke, čo mi okamžite naznačilo, že pociťoval nepokoj.
„Viem, že sa ťa to pýtam často," odmlčal sa. Premiestnil svoj pohľad z rúk na moju tvár.
„ale čo teraz?"
Nemala som odpoveď na jeho otázku. Ako som mohla? Prebudila som sa bez toho, že by som tušila, čo sa dialo predošlý deň. A to som si už bola takmer istá, že som nepila alkohol. Okno v mojich spomienkach som si nevedela vysvetliť žiadnym racionálnym spôsobom. Ale logika v mojom živote už dávno nezohrávala žiadnu rolu.
„Viem, že chcem aby sme boli spolu." Bolo to po prvý krát, čo som to vyslovila nahlas. Zahryzla som si do spodnej pery a tak znovu ochutnala olej, ktorý stekal po placke.
„Tak rád by som ti povedal, čo chcem ja." Videla som, že ho išlo roztrhnúť od zlosti, že tak nemohol spraviť. Ubíjalo ho to, a mňa to ničilo.
„Musíme to vyriešiť. A nevidím iný spôsob ako nájsť tú bosorku čo ma zakliala a skončiť to s ňou." Hovoril zo mňa hnev. Doslova som si vedela predstaviť, ako by som ju prebodla nožom. Áno, možno by to bol ten najhorší hriech zo všetkých, ale všetko čo som potrebovala k šťastnému koncu bol život s Harrym. A potom by ma mohli v pokoji pohltiť pekelné ohne sprevádzané samotným Satanom.
„Nemôžeme ju zabiť, Riannon. Sama mi povedala, že to nepomôže."
Zasmiala som sa jeho argumentu.
„Ako vieš, že ti hovorila pravdu? Som naivná ja alebo ty? Pretože mám pocit, že sa nám vymenili charakterové črty." Hladom som si znova odhryzla z jedla, ktoré mi priniesol. Silná nevraživosť vo mne spôsobila, že som spolu s plackou žuvala aj svoje ďasná. Bolesť, ktorú mi to spôsobilo, som nevnímala.
„Vy dvaja," obaja sme sa obzreli za indickým prízvukom. Bol to ten istý mních, ktorého som si pamätala ako poslednú vec z predchádzajúceho dňa.
„poďte so mnou!" Jeho postava sa týčila nad nami. Rysovali ju slnečné lúče, ktoré mu tak dali zjav svätého obrázku.
„Nie," vykríkol po ňom Harry a prudko sa postavil. Sotil ho do hrude.
„potom čo ste včera spôsobili, nikam nepôjde. Vypadnite a dajte nám pokoj!" Videla som kvapky jeho slín ako mu lietali z úst a pristávali na tvári neznámeho mnícha. Jeho tvár červenala a na čele mu začali vystupovať modré žili, ktoré vyzerali, že čoskoro prasknú.
„Viem vám pomôcť. Včera keď som sa jej dotkol cítil som, čím trpí. A teraz po vypočutí vášho rozhovoru je mi jasné, že potrebujete asistenciu aby ste prišli na to, ako sa kliatby zbaviť." Bol pokojný. Hovoril to s kamennou tvárou, ktorá neukazovala žiadnu emóciu.
Na rozdiel na tej Haroldovej sa spojilo husté obočie v jedno. Prebodával ho pohľadom tak silno, že som mala dojem, žeby ho tou podozrievavosťou čoskoro zabil.
Postavila som sa z deky tesne vedľa môjho kučeravca. Dotykom som vyhľadala jeho dlaň, ktorú som pevne stisla.
„Čo o tom viete?" Rozhodla som sa hrať s rovnakým výrazom ako mních. Nehybný, kľudný, bez náznaku strachu alebo paniky, ktorá ma prepaľovala.
„Tu nie." Otočil sa nám chrbtom a vybral sa na cestu kľučkujúc medzi stanmi, z ktorých pomaly vychádzali ľudia aby uzreli východ slnka.
„A vezmite si veci." Dodal, keď už bol natoľko ďaleko, že musel svoje slová zopakovať, aby som mu porozumela.
Začala som ťahať Harryho ruku za sebou. Chcela som ho nasledovať. Potrebovala som vedieť, čo jeho náboženstvo vedelo o prekliatí.
„To nemyslíš vážne, že chceš ísť s ním," no môj priateľ stál ako prikovaný k zemi s jasným postojom, že sa nikam nepôjde.
„Môže to pomôcť." Moje jednoduché opodstatnenie sprevádzajúce psími očami ho rozhýbalo.