Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Raymond
Skvelé! Nič podozrivé sa v okolí nenachádzalo. Dvojitú obhliadku som ukončil uprostred parku s rukami v bok. Zrak mi naposledy prebehol po okolí. Samaritánske sklony sa nie vždy vyplácajú. S hlasným zívnutím som sa zvrtol a vrátil k miestu, kde ma vyplašená dievčina čakala. Opierala sa o stenu a vyzerala stále horšie. Pred chvíľou som jej paniku prikladal alkoholu, prípadne hádke s priateľom či kamarátkou, zmocnilo sa ma presvedčenie o pravdivosti jej slov. Ťažko uveriť, že by jej zdesenie spôsobilo niečo iné. Zablúdila pohľadom ku mne, razom sa narovnala a oči rozšírila ešte viac.
„Tak?" spýtala sa roztržite. Jednou nohou triasla a zubami masírovala spodnú peru.
„Nič. Žiadna uškrtené žena, ani živá duša," oznámil som ľútostivo. Neviem, či mi bolo ľúto jej alebo že som nevidel mŕtvolu.
„Čože?" zapišťala neveriacky, „on ju musel odniesť. Videla som, ako ju škrtil," zalapala po dychu a cúvla späť k stene. V tvári sa jej mihol strach a pripadalo mi, že sa roztriasla. Pokúšal som sa nájsť pre ňu pochopenie, avšak bez mŕtvoly nemohol byť zločin.
„Ty si ho videla?"
„Áno," chytila sa za hlavu a neveriacky ňou pokrútila, „vyrušila som ho. Díval sa na mňa," tvár zvraštila do grimasy a začala plytko a rýchlo dýchať.
„Upokoj sa." Môj pokus o priblíženie ju zaskočil. Zastavujúc v pohybe sa mi dlane dvihli v obrannom geste. S očami zabodnutými do mojej tváre, zviezla sa popri stene a dosadla na zem. Rukami objala kolená a oprela o ne bradu.
„Videl ma," zašeptala.
„Dobre, stačí už. Vezmem ťa na kávu a niečo vymyslíme, poprípade kontaktujeme políciu," natiahol som ruku dúfajúc, že ju príjme. Neisto dvihla zrak a po chvíľke váhania vsunula drobnú dlaň do mojej. Pomohol som jej na nohy a hneď ju pustil, dopriavajúc jej osobný priestor.
Tvár schovávala pod kapucňou a rezkým krokom sa náhlila na koniec ulice, do jediného nepretržite otvoreného podniku. Rukami si neustále objímala hruď a občas si pošúchala ramená.
„Nie je ti zima?" spýtal som sa. Strhla ku mne pohľad a prižmúrila oči.
„Nie, môj kabát dostatočne plní účel," prehodila smutne, naznačujúc mi, že jej triaška nesúvisí s počasím. Zvyšok cesty som mlčky kráčal v jej tesnom závese.
Opatrne otvorila dvere a orlím zrakom prešla osadenstvo rýchlo - občerstvenia. Usádzajúc sa do najvzdialenejšieho kúta neupúšťala od ostražitosti a pod chvíľami celkom bledla.
„Dobrý večer, dáte si niečo na pitie?" privítala nás čašníčka známou frázou.
„Čiernu kávu bez mlieka a pre slečnu ...," zvyšok vety ostal visieť vo vzduchu a iba krátky pohľad do jej očí ju vyzýval objednať si.
„Dám si kávu. S kockou ľadu, dvoma cukrami a dvoma mliekami," objednala si so sileným úsmevom. Čašníčka preskočila pohľadom zo mňa na ňu, prikývla a odpochodovala za bar. Oprel som sa a založil si ruky na hrudi. Nohy som vystrel a prekrížil v členkoch.
„Neveríš mi, však?" prehodila namosúreným tónom.
„Prepáč. Snažím sa, ale zdá sa mi to absurdné," zatváril som sa previnilo, „som Ray, mimochodom. Teda Raymond, ale neznášam, keď ma tak volajú."
Mlčky mi preskúmala tvár a stisla pery.
„Vieš, Raymond," zdôraznila moje meno, „chápem ako to vyzerá. Mala som to ohlásiť. Isto je dávno v ťahu," mávla po priestore a dvihla sa na odchod. Uplynula sekunda, kým som sa spamätal.
„Sadni si, prosím ťa. Kam by si šla?"
„Napríklad domov? Čo mám robiť? Zavolať na políciu," vztýčila malíček a palec a priložila si ruku k uchu, „dobrý večer, pred pol hodinou v parku uškrtili ženu, ale telo tam už nie je, tak sa ani neunúvajte. Mimochodom, v Caffé Rio majú vynikajúcu kávu!" vykúzlila posmešnú grimasu a hneď jej výraz zvážnel.
„ Tak zavolaj zajtra. Vyhovor sa na paniku," vyrukoval som v snahe zdržať ju, stále nestotožnený s jej svedectvom.
„To je hlúposť, Raymond. Odchádzam!" začala sa súkať do kabáta v okamihu, keď k nám dorazila červenovláska s objednávkou. Vymrštila ruku a prudkosť jej pohybu prevrátila tácku na zem. Čašníčka zvýskla a zdesene si prezrela spúšť na zemi. Ona sa začala horlivo ospravedlňovať a čupnúc si jej pomáhala pozbierať rozbité sklo. Neváhajúc som im priskočil na pomoc a za občasného vzhliadnutia do jej tváre pocítil neznámy pocit. Vrývala sa mi do pamäte. Napriek strachu v očiach pôsobila sebavedome a jej temperament spojený s krásou boli ako magnet.
„Ešte raz mi prepáčte," zatvárila sa ospravedlňujúco, ignorujúc čašníčkine uistenie, že sa nič nedeje. Podala jej bankovku, vzhliadla mi do tváre a na okamih sa zamračila.
„Vďaka, že si ma vypočul, dobrú noc," rozlúčila sa a rozrazila dvere, div nevypadli z pántov.
