Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Mellisa
„Nebudem sa s tebou hádať, proste potrebujem voľno," zvýšila som hlas, keď som sa Rebece po tretí krát prosila, aby ma zaskočila.
„Vravela som ti, že nemôžem," mykla plecami a otočila sa mi chrbtom. Našpúlila som pery a moja dominantná časť sa neúprosne drala na povrch. Stúpajúci hnev mi pomaly priťahoval obočie a keď sa Rebeca znovu otočila a pohľady sa nám stretli, trochu ju myklo a roztvorila oči. Môj výraz jej zjavne napovedal viac než akékoľvek slová, no i tak som sa rozhodla vypustiť z úst to, čo bolo na srdci.
„Ak ma v sobotu nezaskočíš, zabudni, že ťa ešte niekedy zaskočím ja. A to bez srandy," precedila som nahnevane mieriac na ňu ukazovákom. Nasilu som sa uškrnula a nečakajúc na reakciu som schmatla tácku a vybrala sa pozbierať prázdne poháre. Falošná maska, ktorú som sa naučila dokonale ovládať, sa mi vytvorila na tvári v zlomku sekundy. Nikto netušil, čo sa skrýva v mojom vnútri. Trhla som pohľadom pri každom otvorení dverí, zneistela som pri pohľade na každého chlapa v šiltovke a napätie zo mňa neopadalo počas celého dňa a rovnako sa ma držalo až do neskorého večera, kedy som konečne hodila spotené tričko do tašky a cez hlavu si pretiahla tielko a bavlnený sveter. Skutočnosť, že tam vonku existuje niekto, kto pravdepodobne usiluje o koniec mojej existencie ma ťažila tak príšerne, až mi spôsobovala tlak v hrudi a sťažené dýchanie. Byť v neustálom strehu vyžadovalo množstvo energie a tak som vyčerpane vydýchla a umyla si tvár studenou vodou. Oči sa mi zatvárali, z úst mi opakovane vychádzali hlasné zívnutia a končatiny ma boleli.
Skontrolovala som čas.
Bolo niečo po jedenástej a v tej chvíli som už vedela, že Ray určite stojí vonku. Nemohla som poprieť, že ma toto zistenie potešilo. Je to len kúsok večera, ktorý si ukradnem a nemusím myslieť na všetko, čo sa za posledné dva dni stalo. Tá chvíľa, ktorú mi včera venoval, mi priniesla pokoj a dokázala som sa tváriť, že sa ma moje problémy vôbec netýkajú. Zazvonil mi mobil a nekompromisne ma vytrhol z myšlienok.
„Ahoj Mel, skončila si?" ozval sa Johnyho hlas.
„Áno, práve som v šatni."
„Dobre, počkaj ma vonku, hneď prídem." Zložil. Nestihla som nijako zareagovať, tak som odložila mobil a vybrala sa von. Ako som predpokladala, Ray už stál vonku, opierajúc sa o tank. Keď ma uvidel, odtiahol sa od auta, usmial sa a vykročil mi naproti.
„Už som si myslel, že neprídeš," podišiel až ku mne a ruky si zasunul do čiernych riflí.
„Trochu som sa zdržala a ešte musím počkať brata, hneď je tu," pritiahla som si golier kabáta a prekrížila si ruky.
„Si v pohode?" prezrel si ma ustarane.
„Ani nie," priznala som, „a ešte je aj zima."
„Môžeme ho počkať v aute, je tam teplo," mávol rukou k tanku. Prikývla som a vykročila, nakoľko sa mi vôbec nepozdávalo, že mám po dlhej šichte ešte stáť vonku na chladnom vzduchu. Obišla som auto a vyšplhala sa na predné sedadlo. Okamžite ma ovanulo príjemné teplo a tichá hudba vychádzajúca z rádia navodzovala pokojnú atmosféru. Rayova prítomnosť zmiernila moje obavy a nútila ma vychutnávať si realitu, ktorá nezahŕňala žiadne uškrtené ženy ani psychopatov v šiltovkách. Natočil sa na sedadle a zadíval sa mi do tváre.
