Dotyk smrti

Kapitola 54

Vzal mi rámik a pretáčajúc ho v rukách pozorne študoval.

„Ženil sa pred siedmymi rokmi," ukázal na dátum na zadnej strane. Johny si mlčky hrýzol peru, zahĺbený do myšlienok očami prechádzal po priestore a po chvíli sa presunul do kúpeľne, ktorú podrobil dôkladnému skúmaniu. Otvárajúc skrinky sa na okamih zarazil, napokon si pošúchal oči a s povzdychom sa otočil k nám. Stáli sme mu za chrbtom a zvedavo čakali na vysvetlenie svojho počínania.

„Nič nenaznačuje, že by tu bývala žena," mávol ku skrinke, zakladajúc si ruky v bok.

„Možno sú už rozvedení," premýšľala som nahlas.

„To by bolo dobré zistiť. Stratená pani Raynoldsová by sa nám ešte mohla hodiť," trhol kútikom a naposledy sa rozhliadol, než sa vrátil do obývačky. Rýchlou kontrolou sa presvedčil, či nás nikto nepozoruje a znovu opierajúc plece o stenu si prekrížil ruky na hrudi.

„Takže... ak by som bol vrah, kam by som schoval telo?" naklonil hlavu a smerujúc otázku k nám spýtavo dvihol obočie.

„Možno ju zakopal za domom," strelila som.

„O tom pochybujem. Ak by ho usvedčili, prvú by mu rozorali záhradu. Ak by ju aj zakopal, určite nie tu," pokrútil hlavou a znovu sa stratil v myšlienkach.

„Mali by sme prezrieť zvyšok domu, možno nám niečo napadne," navrhol Ray.

„Tak choďte, budem strážiť."

Nasledovala som Raya po schodoch, zakrádajúc sa ako ustráchané mača za odvážnym kocúrom. Nervy pracovali na plné obrátky a každou chvíľou v mojich predstavách niekto vyskočil spoza rohu a vrhol sa na nás. Stúpanie sa zdalo nekonečné, každým prejdeným krôčikom sa mi zvyšoval tlkot srdca a keď sme sa dostali hore, panika ma celkom pohltila. Až doposiaľ mi ani nenapadlo, že by niekto mohol byť doma. Pokojne by sa mohli ktorékoľvek z troch dverí otvoriť. Nedostatok informácií o Chuckovi by spôsobil nechcené odhalenie a ťažko by sa vysvetľovalo, prečo som dobrovoľne už druhýkrát v dome človeka, ktorý ma má psychicky týrať a ohrozovať.

Prehltla som celkom naprázdno.

Iba reflex, ktorým som sa snažila prerušiť nepríjemné zvieranie a sucho spôsobené príliš rýchlim dýchaním.

Ray pristúpil k prvým dverám a opatrne naťahujúc ruku priložil prsty na kľučku. Zrejme premýšľajúc podobne ako ja, potichu zatlačiť a cez úzku medzeru, ktorá sa vytvorila, jedným okom nakukol dnu. Po chvíli nasledovala hlava, než ich otvoril dokorán a odhodlane vošiel. Spálňa, v ktorej sme sa ocitli, dôkladne ustlaná posteľ a posuvná skriňa s precízne poskladaným oblečením napovedala o Chuckovej disciplíne, nepomohla nám však priblížiť sa k jeho zneškodneniu. Ray začal prehľadávať nočné stolíky a poličky pod šatami, a v tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi na mňa obavy doliehajú. Neschopná jasne premýšľať, či dokonca sa pričiniť, len som ho sledovala. Zdalo sa, že nenašiel nič a tak sa s povzdychom zastavil v strede izby a zadíval sa na mňa.

„Hodila by sa mi tvoja pomoc," stisol ľútostivo pery, chápajúc, prečo iba stojím a neprikladám ruku k dielu, „pozri, skús si predstaviť, že hľadáš niečo konkrétne. Napríklad zlatú retiazku. A nemysli na nič iné..."

„Ray, všimol si si ten dôkladný poriadok? Zistí, že sme tu boli," pristúpila som ku kôpke tričiek a narovnala okraj jedného, ktorý sa pokrčil pri Rayovom bádaní. Do očí bijúce narušenie osobného priestoru niekto ako Chuck rozhodne nemohol prehliadnuť. Dokonca ma ovládal pocit, že všetko, čoho sa dotkneme, zmení farbu a naše odtlačky budú svietiť na míle, hoci máme rukavice.