Krvavé srdce ✔

5. Kapitola

Jej azúrové oči sa pozerali len na mňa. Stará férka, ktorá však nemala na tvári ani jednu vrásku, jedine jej nepríčetným pohľad prezrádzal, že na tomto svete bola až neprimerane veľmi dlho. Musela byť o dosť staršia, ako Viktor a to on už na mňa pôsobil zvláštnou aurou. Žena, ktorá predo mnou stála, sa nedala popísať slovami. Jej hnedé vlasy, boli viac upravené, ako tie moje. Vyzerala ako vyrezaná z nejakej maľby, dokonalá a nehybná. No v jej očiach bola temnota, ktorú som si nemohla nepovšimnúť.

,,Vedela by si nám teda pomôcť, nájsť ten liek?" Hovoril stále dookola Viktor a trpezlivo čakal na Kresaidinu odpoveď.

,,Poznala som tvojich predkov, tvoje vzdialené sestry, boli moje blízke priateľky." Hovorila na mňa, no jej pery sa skoro vôbec nehýbali, stála rovno ako socha. Desila ma, mala som chuť sa schovať za Viktora. On veľmi dobre vnímal, ako na mňa Kresaida vplývala. Urobil krok smerom ku mne, pripravený chrániť ma.

,,Priateľky? Nepoznám veľa férov, ktorí by mali radi férskych čarodejníkov." Dovolila som si odpovedať.

,,Ani ja nie, nemám vás rada. Arley a Arlis boli iné, neboli zaslepené svojou mocou. Nemuseli byť dôležité, ako vy ostatní. Je dobré, že je vás tak málo, už dávno ste mali vymrieť." Pár krát som otvorila a zatvorila oči, a pocítila som Viktorove myšlienky. Mala som sa upokojiť, nemala som jej odvrávať, chceli sme ten liek.

,,Nemohol som si nepovšimnúť, že máte obraz slávneho Godrica Willa, starého otca tu Adalein." Snažil sa jej záujem zachytiť Viktor. Podarilo sa, konečne na mňa prestala hľadieť.

,,Prastarého nevlastného otca. Godric Will, nikdy nemal vlastné deti."

,,Žil som v Polouse, adoptované či prisvojené deti, boli vlastné. Bol to najvyšší zákon, nikto to nemohol spochybniť." Na jej tvári sa objavil zvláštny úsmev.

,,Najvyšší zákon? Preto sa stávalo to čo vašej Adalein. Nemala by existovať, je omyl prírody, je presne tak hnusná, ako bola jej matka. Stvorená z bolesti a nenávisti, si predurčená Adalein k tomu, aby si sa smažila v pekle s temnou dušou." Viktor mi opakoval aby som bola ticho, no môj jazyk začal svrbieť. Mala som sa nechať urážať od tejto hlúpej ženy?

,,To je tvoj názor. Povieš nám teraz odpoveď na otázku, ktorú sme ti prišli položiť? Chceme liek na Xanxil, si najstaršia žijúca férka, verím, že o lieku toho vieš veľa."

,,Milovala som Godrica Willa, bol mojou spriaznenou dušou. Presne takou istou, ako je pre teba tento odvážny starý fér." Vedela som, že myslí Viktora. Markus, ktorý nás len potichu sledoval, sa mykol. ,,Mňa tiež Godric miloval, bránil ma. Mali sme pred sebou dokonalú budúcnosť. Potom však prišla taká, ako si ty. Neprirodzene pekná hnusná mrcha, ktorá v sebe mala nadutosť a moc, ktorou skôr ničila, ako tvorila. Otrávila môjmu drahému myseľ, očarovala ho. Ani po jej smrti sa Godric už nikdy nedostal spod jej vplyvu." Niečo mi hovorilo, že táto žena nám rozhodne nepomôže, ba nás priam pošle kvôli mne na istú smrť.

,,Nežila som, nemohla som to ovplyvniť."

,,To je tvoj názor." Opakovala po mne. Ako to myslela, ako keby som mohla ovplyvniť to, čo sa stalo dávno pred tým, ako som sa narodila. ,,Liek na Xanxil, čo ak možno poznám vec, ktorá lieči Xanxil."

,,Zažiadaj si hocičo, splním ti za ten liek všetko na svete." Ozval sa Markus. Čítala som v jej slovách, Kresaida nepovedala narovinu, že pozná liek, povedala, že možno.

,,Dobre. Chcela by som prameň jej vlasov. Stačí mi kúsok bielych vlasov férskej čarodejnici."

,,Iba to?" Spýtala som sa a chcela som k nej pristúpiť. Ruka Viktora ma však pevne hodila dozadu. Znova ma chránil svojim chrbátom, nemal to robiť.