Krvavé srdce ✔

Epilóg

Cítila som, ako ma cez tú agóniu, niekto drží. Otvorila som oči a vnímala som plamene, ktoré mi šľahali tvár. Za ruku ma však držala Lana, ktorá sa ma nechcela pustiť, ako keby to bola práve ona, ktorá ma držala medzi živými. 

Menila som sa na niečo zvláštne, moje vnútro sa rozpadávalo. Moja podstata mizla.

Lana sa mi pozrela do mojich očí a pochopila. Nemala šancu na to, aby tu prežila a ja som ju rozhodne nechcela zobrať spolu so mnou. ,,Nájdi spásu za svoje hriechy." Prudko som ju od seba odstrčila a jej ruku automaticky chytila Miranda. 

Pochopila moje slová, pochopila, že sa má postarať o Lanu. Miranda však nechytila len jej ruku, chytila aj ruku Tristana s jeho bratom Tobiasom, ktorý sa za nami ponáhľali so zdvihnutými mečmi. Premiestnila ich preč z toho veľkého utrpenia. 

Chytila som sa za hlavu. Kontrola, musela som vyhrať nad tým, čo planulo v mojom vnútri. Ako to bolo však možné? Sústredila som sa na Paulin, chcela som ju vidieť vyrastať.

,,Chyťte ju a zabite ju!" Počula som hlas Alana, ktorý stihol v bolestiach vykríknuť. Zahnali sa na mňa muži, no nemali šancu sa ku mne priblížiť. Moje telo sa pred nimi automaticky bránilo, moja mágia po nich sršala blesky. 

Bolesť ustala.

Pocítila som zvláštne šteklivý pocit na mojich prstoch. Na vlastné oči som videla, ako sa mi predĺžili nechty a zmenili sa na dlhú zbraň. To bolo však posledné, čo ma udivilo. Potom vo mne zostal len prázdnota. 

XXX

Pozerala som sa na Alana, ktorý sa s vystrašeným pohľadom na mňa pozeral. Nezabila ho moja mágia, no rozhodne nemal šancu proti mágií, ktorá sa zakotvila v mojom vnútri. Pristúpila som pomalými krokmi k nemu bližšie. Chcela som byť neľútostná lovkyňa. Nešlo mi o pomstu, išlo mi len o to aby som ich čo najviac zabila. 

Prelievať krv. Na ničom inom mi už nezáležalo. 

Moje vyvinuté zmysli počuli ako sa na mňa muž zahnal mečom. Prišlo mi príliš ľahké vystrieť ruku, vyraziť mu meč z ruky a pritiahnuť si ho ku sebe. Nemal najmenšiu šancu. V jeho očiach som videla len pud sebazáchovy, ktorý zmizol keď som mu dlhým nechtom prerezala hrdlo.

Padol na zem.

Mŕtvy a mne jeho krv stekala po rukách. V mojej hlave mi šepkal zákerný hlások, aby som to tu premenila na ruiny. 

Vložila som si krv mŕtveho muža do úst a spravila som ďalší krok smerom k Alanovi, ktorý s vydesenými očami na mňa hľadel. 

,,Utečte!" Počula som zdesený výkrik rytiera, ktorý tým výkrikom stratil česť. Zľutuje sa pred ním boh? To som si nemyslela.

Muži pochopili, že už pred nimi nestojí tá žena, ktorú zajali. Pochopili, že som sa zmenila na chodiacu smrť. 

Mávnutím ruky som zavrela jediné otvorené dvere a jedinú cestu na slobodu som im zničila. Boli moje myšky s ktorými som sa chcela hrať.

Najväčšia myška však bol bledý vládca, ktorý sedel na tróne a ktorý pri pohľade do mojich temných očí prišiel  aj o posledné kúsky zdravého rozumu.

Trvalo to však príliš dlho, jeho smrť som predlžovala tak dlho, ako sa to dalo.  A s úsmevom v očiach som si pred vystrašenými rytiermi sadla na trón a prinútila ich, aby sa mi poklonili. 

Nesmrteľná vládkyňa, tá ktorá stratila rozum a tá ktorú ovládla mágia.

Ďakujem vám za prečítanie. Upozorňujem, že toto bol koniec druhej časti. :)

Čo na to hovoríte? Ktorá časť vás viac bavila? Prvá či druhá? Páčil sa vám príbeh a je pre vás zaujímavý? Ako vždy, vaša kritika ma posúva ďalej. :)

PS: Pokračovanie nájdete na mojom profile pod názvom Zlomená myseľ .