Krvavé srdce ✔

17. Kapitola

Blížili sme sa ku opustenej malej chatrči. Nebolo tu veľmi veľa ľudí a tých pár, ktorí tu aj žili, sa schovali, keď nás videli prichádzať. Viktor zavelil, aby sme išli za ním. Katarína si zatiaľ zobrala vodu s fľašou a išla ju napustiť. Zostala som s Viktorom sama.

,,Mám zlý pocit." Priznala som sa mu a vstúpila som spolu s ním do malého domčeku.

,,Ja tiež Adalein, nerád pokúšam osud." Odpovedal mi šeptom, musel sa obávať, že v dome sa niekto nachádza. Ja som už na prvý pohľad videla, že v dome už dávno nikto nebol. Bolo tu veľa piesku a bordelu. Vzduch bol zatuchli, ako keby tu nikto roky nevetral.

,,Ktovie, čo sa stalo pánom domu." Vyslovila som šeptom a sledovala som Viktora, ktorý si prezeral červený fľak na stene.

,,Krv. Musia byť už dlho mŕtvy. Nemali sme sem chodiť, Adalein. Čo ak nás Alexander, kruto zabije?" Pokrútila som hlavou.

,,Katarína, hovorila, že je hrôzostrašný, no jej neublížil. Budeme v poriadku." Vedela som, že sa skôr snažím presvedčiť samú seba, ako Viktora. Nedôverčivo sa pozeral pred seba, keď si však uvedomil, ako strnulo stojím a hladím stále na starý fľak od krvi, pristúpil ku mne a silno ma objal. ,,Idem sa s ňou porozprávať, zatiaľ to tu trošku premeň tak, aby sa tu dalo bývať." Viktor prikývol a pustil ma zo svojho náručia. Potrebovala som sa s Katarínou porozprávať osamote, aby nás nepočul.

XXX

Katarínu som stále našla pri napájadle s vodou. Sedela v malom tieni a pozorovala pustatinu. Pristúpila som ku nej a posadila som sa. 

,,Budeme to len my dve." Zašepkala som a zobrala som si od nej ponúkanú vodu. Nechápavo na mňa hľadela. ,,Len my dve, pôjdeme za Alexandrom." Dodala som aby pochopila, čo som myslela. 

Na jej tvári sa objavilo prekvapenie. ,,Si si istá, že je to dobrý nápad? Ani jedna z nás nevie bojovať tak dobre, ako Viktor. Mohol by sa nám hodiť." Hneď som však začala krútiť hlavou.

,,Alexander je čarodejník, nemyslím si, že na neho potrebujeme Viktorov meč, potrebujeme na neho chytrú hlavu a dôvtip. Nás dve nezabije, teda možno nás nezabije, no Viktora by zabil už len preto, že by pre neho znamenal ohrozenie."

,,Prečo si myslíš, že by nás nezabil?" Katarína si hladkala svoju boľavú nohu. 

,,Pretože ty si žiaľ mrzáčka, ktorá ledva vie chodiť a ja som férska čarodejnica, bude cítiť, že nepoužívam svoju mágiu a ešte sa mu zmienim, že som matka malého dievčatka. Ani ten najväčší surovec by neublížil mrzáčke a mladej matke." Katarína začala súhlasne kývať. 

,,Tým pádom sa nám veľký bojovník, nehodí do nášho imidžu úbohých žien, ktoré ho prišli požiadať o maličké láskavosti."

,,Zhrnula si to presne. Musíme to urobiť tajne, musíme nejako Viktora oklamať." Mumlala som si popod nos a uvažovala som, ako by sme dokázali Viktora prechytráčiť.

,,To nechám na teba, máš ku nemu blízko."

,,Dobre, povedzme si, že sa mi podarí oklamať Viktora a len my dve, pôjdeme za Alexandrom. Ale ako sa ku nemu dostaneme? Vieš sa dostať do jeho sídla? Hovorí sa, že je to priam nemožné." Na jej tvári sa objavil široký úsmev. Pokladala som jej otázky a jej oči žiarili. 

,,Myslím si, že akonáhle vstúpim na územie Alexandra, tak sa hneď ocitnem v jeho sídle. Neprešlo toľko veľa času, od kedy som u neho bola naposledy, má so mnou nevybavené účty." Povedala Katarína a ja som sa na ňu zamračila.

,,Si si sitá, že ťa nezabije?" Pokrčila plecami, nevedela. 

,,Nemám najmenšieho tušenia, no rozhodne chcem pokúšať môj osud. Bude sranda sa znova rozprávať s Witcherom. S veľkým čarodejníkom, ktorému ušla obyčajná mrzáčka, ktorá nemá žiaden pud sebazáchovy." Podala som jej späť vodu, aby sa mohla napiť.