Vietor pod ochranou prírody dul besnejšie, než som si ja sama vedela predstaviť. Vťahovalo ma to do deja, akoby som ja sama bola jeho súčasťou. Ja som bola ale len prizerajúcim. Len okoloidúcim, ktorý mal možnosť vidieť všetku túto krásu. Zrazu oheň prerástol vzduch i zeleň a pohltil všetko, čo mu stálo v ceste.
Bzz, bzz. Zo spánku ma prebrala správa. Dnes máš špeciálnu hodinu telesného tréningu. Vaši ju už absolvovali, no nedovolil by som si, aby ani jeden z mojich študentov vynechali práve túto časť. O hodinu prídem po teba. -A Poznáte pocit, kedy vám nohy oťažejú ako olovo a vaše telo sa odmieta postaviť? Presne tento pocit pochytilo moje telo. Nemala som chuť vkročiť do tohto dňa. Tento deň bude horší, ako keby som vstala ľavou nohou.. Nezostávalo mi však nič iné, ako vstať. Okno stále hlásilo vonku biele chumáčiky. Po rannej sprche a výberu legín a mikiny (veď idem autom a je to telesný tréning), som si v kuchyni urobila ľahkú desiatu a tiež som si dala raňajky. Pri pohľade von z okna v kuchyni mi telom prebehli staré známe zimomriavky. Ani pätu by som dnes von nevystrčila. Ale v tom ja nerozhodujem. Na schodoch začalo čosi šramotiť a dupotať. Asi o dve sekundy na to, sa do kuchyne vrútila sestra a ukradla mi chleba z taniera. Nemôžem jej to zazlievať, tiež som taká. No keď sa priblížila k mojej desiate, nebolo mi všetko jedno... ,,Dobré ráno, dievčatá!" Znel pozdrav mamy, ktorá sa zjavila vo dverách kuchyne. Otca som nikde nevidela a to mi zatial veštilo perfektné ráno. No, keď si odmyslíme Aviho a telesný tréning.. ,,Vyspali ste sa?" Znela otázka z úst mamy a my sme jej jednohlasne odpovedali kladne. Keď tak premýšľam, dlho sme nemali takéto babské ráno. ,,Vidím, že ste jedli. Dáte si kávu, čaj?" Pozrela na nás z otáznikom v očiach ,,Alebo kakauko?" Začali sme sa so sestrou smiať. Napriek tomu, že mne už na krku visí číslo osemnásť a sestre šestnásť, kakauko už pre nás nič nebolo. Prikývli sme však a o dve minútky na to sme si ho za stolom spokojne pochlípkavali. Veď čo je lepšie ako kakauko od maminy! ,,Otvorím ja!" Ponúkla sa mamina a ani ja, ani sestra sme neprotestovali. Nenapadlo mi, že je to pre mňa až kým sa nevrátila mama. ,,Na chodbe stojí fešák a hľadá jednu z vás. Myslím si, že pani Mackenzie veľmi dobre vie, kto to je. Bola by dom nerada, keby toho fešáka na chodbe objaví váš otec, keďže včera jedno dievča k nám do domu doniesol.." Sŕkla som si kakao a čakala, čo ďalej mama vymyslí. ,,Mackenzie, nechci aby som ťa musela prosiť!" Sestra sa zachichotala a zdôraznila slová fešák, čaká, Mackenzie. Myslela som, že na ňu to kakao vylejem no.. Radšej som ukľudnila svoje potreby, vyhla sa chodbe a Avrielovi a šla som si hore po veci.
Keď som sa obúvala, Avi nespokojne podupával nohou a opieral sa o zárubňu dverí. Namiesto pozdravu som mu zamumlala neprosila som ťa o odvoz a určite nie o čakanie v mojom dome, na čo mi bol odpoveďou len smiech a jeho tiché tvojej omege to nevadí.. Musím vám vysvetlovať aký hnev vo mne vyvolal? Naozaj nechápem, čo týmto jeho správaním sleduje, alebo čo chce dosiahnúť. Možno tak jeho hlavu na kole. Ale to najprv potrebujem vedieť, ako ho premôcť. A na to ho potrebujem sledovať a byť pri ňom. A to nechcem.. Ah.. Celú cestu Avi pozorne sledoval cestu a viedol svojho tátoša k telocvični. Keď sme k nej dorazili, zložila som si veci v šatni a šla do telocvične. Po celej jej ploche boli natiahnuté gymnastické pásy. Sadla som si do stredu telocvične a čakala na Avriela. Turecký sed mi nebol moc pohodlný, no nechcela som sa tu hrať na rozčapenú žabu a tak som len sedela. Prešla minúta, dve.. Kým sa konečne dovalil za mnou. ,,Už si mala mať dve koliečka za sebou a rozcvičovať sa tu!" Povedal akýmsi divným nevrlým hlasom. Zdvihla som obočie a pozrela na neho. Akože ide sa tu hrať na súkromný tréning a ziape po mne? Kde sa podela jeho radosť či ochota? ,,Nepovedal som ti to jasne?" Odkývala som hlavou že nie, no začala som si vyzúvať tenisky. Keď už je tu ten gymnastický pás, tak pôjdem naboso, nie? Odkopla som tenisky k rohu telocvične. Moje telo ma konečne začalo počúvať a zdvíhalo sa zo zeme. Či sa mi chcelo, a či nie, Avrielov pohľad ma donútil aspoň sa tváriť, že behám. Dve koliečka mi ubehli ako nič. Aviho pohľad ma sprevádzal pri každom pohybe ako pri behu, tak i pri rozcvičke. Keď som sa ja rozcvičovala, tiež sa rozhodol, že by si mohol zabehnúť. To som si zas nemohla nevšímať ja. Hoci mal volné tepláky, tričko ho dokonale obopínalo. To mi dávalo možnosť sledovať jeho svaly, ako sa napínajú pri každom pohybe. Rýchlo som sa však spamätala a venovala sa naďalej mojej rozcvičke. Zastavil asi tri metre predo mnou a začal sa rozcvičovať. ,,No čo, ideme na to?" Mhhm.. ,,Skúsim na tebe základné prípady, kedy budeš potrebovať sebeobranu. Ty sa pokúsiš brániť" Oznámil mi len tak, aby reč nestála. Prudko sa ku mne priblížil a chytil ma za ľavú ruku. Trhala som s ňou no on sa len smial a chytil ju ešte pevnejšie. Moja poloha rozkročmo mi moc nedovolila pracovať s nohami. Snažila som sa postaviť sa pevne, aby som mohla použiť aj nohy ale neúspešne. V momente ako som pohla pravú nohu, Avriel ju schytil a ja som v tom momente padla tvárou priamo na zem. Celou chrbticou mi prebehli zimomriavky, keď som počula ako pomstychtivo sa na tom smial. Postavila som sa opäť na rovné nohy a chcela som zaútočiť ja. Napadlo mi, že jediná možnosť ako nad ním vyhrať, je použiť celú svoju váhu. Zrejme vedel nad čím rozmýšlam a keď som sa mu zavesila na krk, neváhal ani sekundu a striasol ma zo seba ako smietku. Rezignovala som a čakala na ďalší Aviho úder. Tentokrát sa rozhodol chytiť mi pravú ruku tesne pred lakťom. Prsty som mala celkom voľné. Nechty som zaryla hlboko do jeho ruky v domnení, že ma pustí. Hlboko mi hľadel do očí a ja do tých jeho tiež. Čakala som kedy povolí zovretie ruky, aby som využila sekundu času a zrazila ho na zem. Napadlo ma kopať do jeho slabín. Nie som však padavka. Nebudem mu to robiť. Jeho pohľad sa prehĺbil a nedovolil mi uhnúť. Čakala som na povolenie ruky alebo na akýkoľvek krok, ktorý spraví. Nič. Len stál a pozeral mi do očí. Nastrčil mi aj druhú ruku a ukázal mi, aby som mu podala tú moju. Cítila som sa ako zhypnotizovaná v okovách jeho pohľadu a ruku som mu podala. Ale že aká chyba to odo mňa bola! Hneď, ako držal moje obe ruky mi potkol nohy a tým, že ma držal zjemnil môj pád. Povolila som zovretie nechtov a zozviechala sa zo zeme. ,,Never nikomu. Nesmieš nikomu veriť, najmä pretože máš omegu. Nikdy nevieš, kto by sa o ňu mohol zaujímať. Nikdy nesmieš veriť.." Nemala som chuť na jeho rečičky. Čo zas má s mojou omegou? Tú si ochránim! Slabiny-neslabiny, noha mi vyletela priamo k nim a Avriel zostal prekvapene civieť. Jasné, že to bolelo. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a ja som to využila. Teraz ho môj manéver dostal k zemi. Sadla som si na neho a tentokrát som sa zasmiala ja. Mumlal niečo do zeme. Bol naozaj dobrý, lebo v stotine sekundy som bola ja tá, ktorá mumlala do zeme a on ten, čo sa smial na mojom chrbte. ,,Prečo ťa tá tvoja omega vždy tak vyprovokuje?" ,,Nepochopíš, lebo nemáš svoju!" Smiech. Smial sa na tom. ,,Veľmi dobre viem. A tiež viem, že to pre teba nie je dobré." Odpratal sa zo mňa a pomohol mi posadiť sa. ,,Ona je tvoja najväčšia slabosť." ,,No a?" ,,No a?" Zasmial sa. ,,Ktokoľvek ju môže využiť proti tebe. A to nie je dobré. Musís sa naučiť ovládať." Keby si ma ty neprovokoval, nemusela by som.. Pomyslela som si. ,,Nebudeme sa teraz ale zameriavať na omegu. Teraz ide o tvoju sebeobranu." Začal ma šťuchať do mojich slabých miest. Stehná, lýtka, členok.. Stále nebol najzdravší. Keď prešiel k bokom, šťuchanie nabralo intenzitu. On ma doslova šteglil. Zvýjala som sa v smiechu a nevedela som si s ním dať rady. Marne som ho prosíkala o milosť. V očiach sa mu ligotali malinké šibalské hviezdičky, ktoré sa plne prejavili v jeho prstoch, ktoré brázdili po mojich bokoch. Mala som slzy v očiach a pozerala na neho, ako sa vyníma nado mnou. Obaja udýchaný sme ležali vedľa seba na zemi. Telocvičňou sa ozýval náš smiech, čo nás rozosmievalo ešte viac. Prvý sa zo zeme pozbieral Avi. ,,Dobre, stačilo zábavy. Musíme naozaj makať." Podal mi ruku a dvihol ma na nohy.
Neustále som musela myslieť na moju Kris, ako sa tam pasuje s tými mečmi..
*****
,,Máš krátke ruky a nedočiahneš na mňa!" Vysmieval sa mi Avriel počas toho ako mi držal vlasy a ja som sa snažila chytiť ho. Neťahal ich, no nebolo to bezbolestné. Skôr to bolelo mojou nešikovnosťou. Nedokázala som sa chytiť jeho nôh a zhodiť ho. Skôr som sa vždy potkla samú seba a zletela som ja. ,,Tak krásne vlasy a tak trpia.. Veď používaj trošku hlavu!" Ano, jasne. Používaj hlavu.. Tak mi ju nekmásaj!
Svitlo mi. Videla som nás dvoch akoby z diaľky, ako bojujeme. Prišla som si vtipná, no tento uhol pohľadu mi napovedal. Ruky držal Avi pomerne nízko a keby sa na ne pokúsim zavesiť.. Tak ho zhodím na zem spolu so mnou! Nechápal tú rýchlu reakciu a to som využila. Prudko som sa postavila a nechala ho na zemi. Hlava sa mi zatočila a padla som na zadok. To zas využil Avriel a spacifikoval ma na zemi. ,,Ďaleko by si neušla, no gratulujem ti k pokroku."
Znovu som sa ocitla akoby mimo svojho tela a uvidela nás spolu. Avriel sedel na mne a pevne mi držal ruky. Nohy mi nechával volné. Pravú nohu mal k môjmu telu bližšie ako ľavú a teda ak by som ho chcela prekotiť, tak napravo. Počkala som kým sa dosmeje a kúsok povolí stisk. Keď mi obe ruky držal len jednou rukou, celou silou som sa zaprela a prekotila Avriela. Tentokrát som sa postavila pomalšie a udržala rovnováhu. Aj Aviel sa rýchlo postavil a vyrútil sa smerom ku mne. Zdrapil ma za obe ruky a pevne držal. ,,Šikulka, už mi neujdeš!" Spravil však chybu, že znovu mi držal ruky nízko. Pozbierala som posledné sily a znovu ho zložila na zem. Tentokrát som neváhala a chytila mu ruky za chrbát. Vedela som, že nemám veľké šance ale skúsila som to. Trochu sa zamrvil a vzdal sa. Verili by ste ale tomu? Ja som vedela že sa nevzal no i tak som ho pustila na slobodu. Nezaháľal a prikoval ma tentokrát k zemi. Ruky mi držal za hlavou a nohy mi pridržiaval tými svojimi. Pomaly sa približoval k mojej tvári.. Mohla som cítiť jeho horúci dych na svojej tvári.. Celé telo som vypla ako luk a použila všetku svoju silu aby som ho zo seba zhodila. Zostal prekvapene pozerať. Ani nepohol brvou. ,,Vidíš, že si to zvládla!" Mám pre teba ešte poslednú úlohu a vezmem ťa domov. Nasmeroval ma pri stenu a chytil mi ruky za hlavou. Myslela som si, že to zvládnem.. Proti jeho šarmu a čaru som bojovať nevedela. Nečakala som, že prvýkrát podľahnem tak ľahko. A s trenérom.. Nevládala som bojovať proti jeho šarmu. Pomaly sa blížil a ja som opäť cítila jeho horúci dych na tvári. Spočiatku, sa jeho pery o tie moje len opreli. Keď si bol istý, že mu nevrazím a nepremôžem ho, začal ma bozkávať a celý bozk prehlbovať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď prestal, celé moje bytie si žiadalo prídavok. V celom tele sa mi stále šírila triaška. Príjemná triaška. Motýle v bruchu sa opäť ozvali. ,,Ah.." uniklo z úst Avrielovi. ,,Poď domov." usmial sa na mňa a vzal ma za ruku. Odviedol ma do auta a zaniesol domov. V aute sme sa ešte raz pobozkali.. ,,Nikto o tom nesmie vedieť.." Vystráhal ma. Pomohol mi vystúpiť z auta ako pravý gentleman a odviedol ma k dverám. Pokľakol si: ,,Mackenzie Hayvenová. Príjmi tu, moju ponuku, stať sa tvojím ochráncom. Aby som ti mohol byť vždy nablízku a chrániť ťa. Chcem za teba raz položiť svoj život." Nemala som slov. V návale všetkých pocitov, som kladne prikývla.
V našom okolí sa zdvihol vietor a oboch nás pohladil po vlasoch... Keď som večer zabuchla dvere izby, zabuchla som za sebou aj cely svoj doterajší život.
