Závoj pre Briannu

Prológ

Hrad Lednica, 1392 

           "Ďakujem ti, priateľu, ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil. Nadosmrti ti ostanem vďačný. A Smrť, ej tá nenásytná ženská, už je blízko, všakže? Povedal by som, že priam cítim jej studený dych, ale to by si si o mne myslel, že som sa zbláznil..." Muž opretý o vankúše vo vyrezávanej posteli sa chrapľavo zasmial. Pramene spotených vlasov pretkaných šedinami mu spadli do tváre, bledou rukou ich odhrnul a pozrel na rytiera, sediaceho na nízkom stolci povedľa postele. 

          "Neďakuj mi, Klement, naozaj mi nemáš za čo ďakovať. Bolo mojou povinnosťou pomôcť ti, veď ťa poznám snáď odjakživa. Predsa nepripustím, aby tvoja dcéra trpela hladom a chodila po žobraní." Láskavo sa usmial a zachmúrene stisol pery, keď chorým otriasol záchvat kašľa. Nahol sa po čašu a z cínového džbánu do nej vlial trochu riedeného vína. Klement sa napil a kašeľ pomaly odznel. Pripomínali ho len drobné krvavé fľaky na plátennom obrúsku.

           "Brianna, moja dcéra, Bože len nedovoľ, aby pre moju hlúposť trpela..." Bolestne zvraštil tvár a otočil sa za svetlom, ktoré prenikalo cez úzke okná.

            "Nebude. To ti prisahám, ako je Najvyšší nado mnou. Tvoje dlhy som splatil. Hrad je v mojej držbe a kráľ ani šľachta si naň nárokovať nemôžu. Brianna je v bezpečí." Valen mu stisol dlaň na znak uistenia. Strhaná tvár dávneho priateľa odrážala všetky prehýrené noci. Pijatika a hazard si vybrali svoju daň. Klement Pakši bol len o pár rokov starší od neho, a predsa vyzeral ako starec. Neuchoval si nič z predošlej vznešenosti a aristokratickej krásy, pre ktorú mu padla k nohám nejedna žena.

           "Vieš, Brianna je výnimočná žena. Je tak veľmi podobná svojej matke. Bola by na ňu hrdá, keby ju poznala." Na krátku chvíľu sa odmlčal. Ešte nikomu nerozpovedal Briannin príbeh. Teraz však jeho životná cesta zhasína, už nebude lepší čas. Valen mlčal, nechcel prerušiť tok jeho myšlienok a cítil, že to, čo mu chce povedať, má preňho váhu spovede. "Bol som mladý, keď som Adeline spoznal. Bolo to počas štúdií vo Francii. Adeline bola anjel. Krásna, bystrá, očarujúca mladá žena. Pochádzala z rodu, ktorému ten môj nesiahal ani po päty. Ale milovala ma a ja som miloval ju. Keď otehotnela preľakla sa. Jej rodina s ňou mala iné plány. Dlho to skrývala a keď si myslela, že ju tá ťažoba tajomstva stiahne ku dnu, vzali sme sa. Tajne samozrejme a ušli sme. Chcel som ju priviesť na Lednicu. Bola by pýchou tohto hradu. Kto mohol tušiť, že dieťa sa vypýta na svet skôr? V špinavom hostinci, kde chuderka ležala na tvrdom slamníku..." Hlas sa mu zlomil a oči mu zahmlili slzy. 

           "Brianna musela byť silné dieťa..." 

           "Brianna bola to najkrajšie bábätko, aké som kedy videl. Tešili sme sa z nej obaja. Bola taká maličká, na hlave mala jemné plavé vlásky. A plakala  dovtedy, kým jej Adeline nedala napiť z prsníka. Nechcela dojku. Vravela, že nakŕmiť vlastné dieťa, je to najkrajšie čo môže ako matka urobiť. Cítiť tie malé ústočká, pozorovať zavreté oči a hladiť pri tom tú drobnú bytosť, ktorú sama porodila. Rozumel som jej a nikdy by som na ňu s inou možnosťou netlačil. Zohnali sme babicu, prišla ju pozrieť, vravela, že krváca, ale vraj to prejde. Adeline sa však ani po niekoľkých hodinách nedokázala postaviť a krvácala čoraz viac. Nikto jej nevedel pomôcť. Ale boli sme pri nej. Ja i naša dcéra. Odišla milovaná a šťastná. Sľúbil som jej, že sa o Briannu postarám najlepšie ako budem vedieť. Našli sme ženu, ktorá ju kŕmila a keď zosilnela, vrátil som sa domov. Takto sa Brianna dostala na Lednicu. Ale jej pôvod je omnoho vznešenejší. Skrýva v sebe pôvab matkiných predkov, žiadna uhorská žena sa jej nemôže rovnať..." odkašľal si, aby mohol pokračovať: "Spísal som záveť. Hrad podľa práva bude patriť tebe a Brianna ostane pod tvojou ochranou. Valen, môžeš pre mňa niečo urobiť?" Zakončil rozprávanie a v očiach mal naliehavú prosbu. Valen prikývol ako vo sne, ešte stále ohromený dojímavým príbehom, ktorý si vypočul. 

           "Ožeň sa s Briannou. Bude ti dobrou manželkou a ja umriem s vedomím, že ju zanechávam v dobrých rukách. Nikto si na ňu nebude môcť brúsiť zuby..."

           Valen nezaváhal, aj keď si bol vedomý toho, akú veľkú zodpovednosť si berie na plecia. Pokľakol a sklonil hlavu. 

           "Prisahám na svoju česť," vyriekol a prežehnajúc sa, pozrel na drevený kazetový strop. Klement uľahčene vydýchol a oprel sa hlbšie do vankúšov...

Milí čitatelia, 

po dlhom strojení a ešte dlhšom boji s výhovorkami všetkého druhu som sa rozhodla pustiť do nového príbehu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Tiež hneď v úvode dávam na vedomie, že rozostupy medzi kapitolami budú dlhšie.  ;)