Závoj pre Briannu

3.kapitola

                   "Klement Pakši zomrel, môj pane. Pred dvoma dňami v noci si preňho prišla Zubatá a ja som to prišiel oznámiť, ako mi veľactený pán prikázali." Zhrbený starší muž sa úlisne naklonil k svojmu chlebodarcovi a riedko sa zazubil. Ten ho hneď odohnal mávnutím ruky so zhnuseným výrazom v tvári. Vzápätí sa pousmial nad tým, akého dobrého špeha zvolil. Nie príliš bystrého, avšak ani nie celkom sprostého. Nenápadnosť zaručuje to, keď špeh z radu nevytŕča a za drobný peniaz splní všetko, čo mu prikážu. Na Domaniži užitočný nebol, ale na Lednici plnil svoje poslanie dokonale. 

                 "A pohreb? Kedy bude? Pôjdem dať svojmu..ehm...starému priateľovi posledné zbohom. A vyjadriť svoj hlboký smútok tej krásnej sirôtke." Zachechtal sa na vlastných slovách a jeho poskok sa samozrejme okamžite pridal.

                 "O dva dni, vaša milosť. Pochovajú ho o dva dni." Pre istotu zopakoval dvakrát, aby to milostivý pán náhodou neprepočul. "Sirôtka však nie je sama. Stráži ju akýsi Čech, otcovým menom Henko a vraj splatil Pakšiho dlhy." 

               "Čerta splatil!!!" zahrmel domanižský pán a tresnúc mocnou päsťou po stole sa postavil. "Mne nesplatil ani denár. A vôbec...čo ma po nejakom Čechovi. Vezmem si Lednicu a s ňou i tú jeho podarenú dcéru." Počiatočný hnev z neho pomaly vyprchal. Zaiste preto, že si predstavil nevídanú krásu tej ženy. "Akože sa to dievča volá?" obrátil sa na zveda s otázkou. Inokedy vo všetkom opatrný si nedával pozor na jazyk. 

               "Brianna, môj pane." 

               "Brianna..." nahlas zopakoval jej meno. Predstava jej panenskej krásy v ňom dvihla vlnu túžby. Už dávno nemal čistú a voňavú ženu. A možno nastal správny čas, aby mal hrad opäť svoju paniu. Ako sa hovorí, všetko dobré do tretice. Snáď tá by ho už nesklamala.

               Zveda viac nepotreboval. Hodil mu na zem mincu a odohnal ako otravnú muchu. Kým zmizol z miestnosti, už si ho nevšímal a hľadiac do budúcnosti, začal v mysli spriadať nové plány.

***

              Brianna už neplakala. Len červené a mierne opuchnuté oči prezrádzali, akému smútku sa poddávala posledné dni.  Sedela pri stole a neprítomne pozerala do čaše s vínom, pomaly ju pretáčajúc v rukách. Nevšímala si misy bohato naložené jedlom. Aj tak by dole hrdlom nebola schopná dostať jediné sústo. Len pred pár hodinami pochovala otca. Jeho tvár ostane iba v jej pamäti. Najradšej by sa utiahla do svojej komnaty, schúlila sa vo veľkej posteli a spomínala. Hostina poriadaná na otcovu pamiatku otvorila brány susedným pánom a nepatrilo sa, aby z nej odišla prvá. Vydrží. S Valenom po boku to bolo takmer znesiteľné. Bola vďačná, že prebral úlohu hostiteľa a udržiaval pri stole zdvorilú konverzáciu.

           "....áno, tiež som to počul, avšak len Boh vie či sú tie zvesti pravdivé. Necháme sa prekvapiť a čas ukáže. Dozvieme sa aj u nás na Lednici..." tu a tam prehodil s niekým pár slov, inokedy sa ukradomky pozrel na Briannu. Vtedy sa naňho jemne usmiala. Nechcela mu pridávať starosti.

           "Neochutnali ste nič z tých  jedál," poznamenal a ukázal pred seba na stôl.

           "Zajtra už bude lepšie. Dnes by som nezjedla ani omrvinku," priznala a uchlipla si z vína. "Pôjdem sa nadýchať čerstvého vzduchu. Nebude vám prekážať, ak sa na malú chvíľku vzdialim? Akosi tu ostalo príliš dusno."

            "Nie, vôbec mi to nevadí. Môžem vám ponúknuť svoju spoločnosť?" chystal sa postaviť, ale položila mu ruku na predlaktie a odmietavo pokrútila hlavou.