Závoj pre Briannu

4.kapitola

                  Napriek tomu, že noc po kúskoch kradla z druhej polovice, stále nespal. Ležal v posteli, s rukami založenými pod hlavou a oči neúnavne upieral do tmy. Všade vládlo ticho, ktoré rušili len občasné šuchotavé presuny myší popri stenách miestnosti. V tme sa pod rúškom bezpečia pokúšali nájsť potravu alebo kúsky látok, ktorými by si mohli vystlať svoje hniezda. Pery mierne zvlnil do úsmevu. Nikdy mu nevadili títo drobní obyvatelia, ktorí k hradom neodmysliteľne patrili. Každú zimu sa bez pýtania prichýlili do sídla a ani ten najosamelejší pán nemohol povedať, že v zime nemá žiadnu spoločnosť. Tiché cupitanie ustalo a nahradil ho iný zvuk. Až ten ho primäl opatrne sa posadiť a kresadlom zapáliť sviečku. Zbadal ju takmer hneď. Trónila na stolčeku, na jeho nohaviciach a pokúšala sa drobnými zubami ukoristiť niečo z nich, aby porodila svoje mláďatá do teplého a mäkkého hniezda. 

             "Tak to teda nie, maličká. Aby tvoje malé mali hniezdo z teplej vlny a ja budem na zimu chodiť s holým zadkom," zašepkal a myši nebolo viac treba. Rýchlo zoskočila zo stolčeka a utekala popri stene, aby sa skryla za najbližší kus nábytku. 

            Valen sa postavil, vzal oblečenie  a chystal sa ho uložiť do truhlice, aby ho do rána uchránil pred tou potvorkou, keď niekto slabučko zaťukal na dvere. 

            "Rytier Valen?" ozval sa spoza nich tichý hlas. Čo, preboha, privádza Briannu v tejto hodine do jeho komnaty? Odkašľal si a už už otváral dvere, keď si uvedomil, že z postele vstal tak ako ho Boh stvoril. Sám sa zahanbil, do akých rozpakov by uviedol úbohú dievčinu. Nohavice a košeľu odhodil nazad na stolček a cez hlavu si rýchlo prevliekol tuniku, aby zakryla jeho nahotu.Potichu otvoril dvere a jeho pohľad sa stretol s veľkými Brianinými očami. Bez slov ju vtiahol dnu a vyzrel na chodbu, ale všade kraľovalo priam hrobové ticho. Rýchlo za ňou zatvoril dvere.

         "Čo tu robíte, panna Brianna?" oslovil ju šeptom, nespustiac oči z jej tváre. Zakázal si dívať sa inam, pretože by mu iste celkom rozhádzala myšlienky. Keď prišla, letmo si všimol, že priehľadnosť nočnej košele zakrýva len tenký vlniak a rozpustené vlasy, ktoré sa vo svetle sviece menili na vodopády zlata. Bola bolestne krásna, ale vybrala si tú najmenej vhodnú chvíľu, aby sa mu takto ukázala. Prv ako sa zmohla na odpoveď, dodal:

        "Uvedomujete si, že keby vás niekto videl, vaša povesť značne utrpí?"

        "Pssst," priložila si prst na pery, aby zastavila jeho dohováranie. "Chcela som vám len poďakovať za to, čo ste pre mňa tam vonku urobili. Viem, že som sa zbabelo skryla vo svojej komnate a nepovedala vám ani slovo. Dokonca som sa ani nerozlúčila s ľuďmi, ktorí si prišli uctiť môjho otca. Ale keď ja som už nechcela vidieť nič a nikoho. Po tom, čo sa tam vonku stalo. Nemohla som zaspať a vedela som, že ani nezaspím, kým vám nepoďakujem. Klamali ste kvôli mne. Vymysleli ste si, že budem vaša manželka, len aby ste ma pred ním ochránili..." začervenala sa a ako vždy, keď bola v rozpakoch, chcela rýchlo zmeniť tému. "Netušila som, či ešte budete hore, ale videla som, že svietite. Viete dvere nedoliehajú až k zemi, je tam škára a cez ňu...."

         "Neklamal som." Tak a bolo to vonku. To, nad čím tak dlho premýšľal, akým spôsobom jej čo najšetrnejšie oznámi, že telo jej otca ani poriadne nevychladne a už z nej bude nevesta, sa teraz vyriešilo jedinou vetou.

           V jej očiach sa vystriedalo snáď tisíc pocitov. Údiv, neistota, strach, poznanie....To bolo všetko, čo stihol zachytiť. 

          "Neklamali?" Videl, že naprázdno preglgla a ak aj chcela niečo povedať, slová jej uviazli v hrdle. Opatrne ju chytil za plecia a jemne stisol. Pokúsil sa o úsmev, ale vyzerala tak vystrašene, že si ho asi ani nevšimla. Nasmeroval ju ku kreslu a sám sa posadil na zem. Sviečku položil vedľa seba, nervózne si odkašľal a vyrozprával Brianne všetko o sľube jej otcovi. Aj o dohode, že ona sa zatiaľ o sobáši nedozvie. Až keď príde ten správny čas. 

          "Nevydám sa za vás, Valen," povedala ticho, ale dôrazne a prerušila tak jeho rozprávanie. "Pri všetkej úcte k vám a vďake, ktorú cítim, nemôžem sa stať vašou ženou. Pochopte, nebola by zo mňa dobrá manželka." 

           Čo sa hovorí v takejto chvíli? Má s ňou súcitiť, pretože sa všetko, v čo doteraz verila otáča naruby? Alebo ju má presvedčiť, že bude tou najlepšou manželkou, v akú kedy mohol dúfať? Ona preňho možno áno, ale aký bude on manžel? Raz tak starý ako ona, vekom blízky skôr jej otcovi ako jej samotnej. Vravel mu Klement vôbec, koľko má rokov? Sedemnásť? On má tridsaťpäť a okolo očí prvé vrásky, určite nie je tým rytierom, ktorého si kedysi v šťastných časoch vysnila. 

          "Brianna, neviem čo povedať," začal a nakoniec stavil na úprimnosť. "Poslednej vôli vlastného otca sa sotva vzopriete. Je na vašom uvážení, či prijmete za manžela mňa, alebo toho netvora, čo sa vám vyhrážal na hradbách. Vari si o mne myslíte niečo zlé, keď sa vám tak bridí pomyslenie, že budete stáť po mojom boku?" Tmavé obočie zvraštil a pery vykrivil do zvláštneho úškľabku. Neurazila ho, to nie, ale určitým spôsobom tie slová zaboleli. 

         "Nesprávne ste ma pochopili, rytier. Viete, kedysi dal otec mame sľub, že sa budem môcť vydať za muža, ktorého si sama vyberiem. Vo vás som našla priateľa a ochrancu, ale..."

        "Ale....nemilujete ma?" spýtavo nadvihol obočie a kútikmi úst mu pobavene myklo. Keď prikývla, neudržal smiech.

         "Pssst, prosím nesmejte sa. Niekto nás začuje." roztržito sa postavila zo stoličky a vydesene šibla pohľadom k dverám. 

           "Prepáčte, neovládol som sa. Takže vy sa za mňa nevydáte, lebo ma nemilujete, je tak?" vyzvedal, ešte stále s úsmevom, či jej správne rozumel. Neodpovedala, opäť len prikývla a zahryzla si do spodnej pery. "Ale povedali ste, že ste vo mne našli priateľa a ochrancu. Nuž Brianna, na mnohé veci ešte len dospejete. Mať v mužovi priateľa je mnohokrát viac ako horieť k nemu bláznivou túžbou. Priateľstvo totiž oveľa dlhšie vydrží. A teraz už choďte, inak si budú o nás šepkať skôr ako sa dozvedia, že sme vlastne zasnúbení." Brianna sa pohla k dverám. Valen ju vyprevádzal pohľadom.

          "Brianna?" postavil sa a dvoma veľkými krokmi skrátil vzdialenosť medzi nimi. "Rozmýšľajte nad tým, čo som vám povedal. Avšak budem rešpektovať vaše rozhodnutie.  Vy vo mne vidíte istotu, ja oceňujem vašu inteligenciu. A tiež sa mi páčite. Naše manželstvo nemusí byť zlé. Dúfam, že sa rozhodnete správne. A teraz už naozaj choďte a skúste ešte zaspať. Dobrú noc."

          "Dobrú noc aj vám Valen. Rozhodnem sa tak, ako mi bude vravieť srdce." Pozrela mu priamo do očí.  Boli čestné a musela uznať, že aj pekné. Vyšmykla sa z dverí a čo najrýchlejšie sa vrátila do svojej komnaty. To, čo sa dozvedela ju vyviedlo z rovnováhy. Vedela, že zaspať sa jej nepodarí.

***

            Tieň sa potichu odlepil od steny. Oči na stopkách treba mať aj v noci. A dnes sa to mimoriadne vyplatilo. Túto informáciu jeho pán určite ocení. Aj keď ho asi nepoteší. Dosť už, že z hostiny odchádzal rozčúlený.

Ahojte vážení :) užili ste si túto kapitolu aspoň tak, ako ja jej písanie? Chvíľku sa zdalo, že ju ani dnes nestihnem dopísať, ale drobec mi nakoniec vyšiel v ústrety a ešte na hodinu zaspal :) a tak som ju konečne mohla uverejniť :) želám vám krásny deň :*