Závoj pre Briannu

1.kapitola

Našiel ju vo dvorane. Doposiaľ sa nestretli. Keď večer pricválal na hrad, po tom, čo obdržal naliehavú správu od Klementa, ona už spala. Teraz mu sedela otočená chrbtom a pri svetle ohňa sálajúceho z kozuba si prezerala nejaké listiny. Nebol nadšený tým, že ju ruší, a tak predtým ako ju oslovil, diskrétne zakašľal.

Na okamih neodtŕhala oči od pergamenov, až po chvíli sa pomaly obrátila. Prekvapene zažmurkala, nevedela si v mysli zaradiť mužovu tvár, ale jediný kto to mohol byť, bol otcov priateľ, istý rytier z Čiech. Postavila sa, zdvorilo ho pozdravila ľahkým kývnutím hlavy a listiny položila na stôl. Valen jej tiež kývol na pozdrav a váhavo ju oslovil:

"Brianna..." kým však stihol vysloviť s čím prišiel, predbehla ho.

"Čo môžem pre vás urobiť, rytier? Neviem, či sa vám dostalo náležitého uvítania a či ste sa stihli po dlhej ceste občerstviť. S vašim zvolením dám pripraviť niečo, čo vám dodá sily."

Jeden kútik úst sa mu dvihol do jemného úsmevu. Možno si ho ani nestačila všimnúť, on sa tomu však neubránil. Práve zažil uvítanie dokonalej hradnej panej. Svojej budúcej manželky, preblyslo mu hlavou, ale myšlienku okamžite odohnal. Pozeral na ňu galantne, ale v duchu dal za pravdu Klementovým slovám. Bola nádherná. Dovolil by si tvrdiť, že ženu onej krásy ešte nestretol. A pritom ju nezdobili perly ani drahé kamene, len jednoduché šaty. Svetlé vlnité vlasy sa pri kozube leskli do medova a v hrubom voľnom vrkoči siahali poniže bokov. Radšej uhol pohľadom z jej tváre, inak by zabudol dôvod, pre ktorý ju vyhľadal.

"Otec si praje s vami hovoriť, Brianna," začal a zaváhal, či spomenúť aj to, že Klement prichádza do cieľa svojej životnej púte. Nie, nespomenie to. Veď ona na to, čoskoro príde sama a bude sa s tým musieť vyrovnať po svojom. V tomto je bezmocný, nemá jej ako pomôcť, ani nezmierni žiaľ, ktorý na ňu doľahne po smrti otca. On bol jediný človek z rodiny, ktorého poznala a ľúbila. "Smiem vás odprevadiť?" spýtal sa a ponúkol jej rameno, ale ona odmietavo pokrútila hlavou.

"Oddýchnite si rytier. Prejsť do otcovej komnaty vo vlastnom hrade snáď ešte zvládnem." pokúsila sa o úsmev, ale venovala mu skôr smutný úškrn. Spravila ľahkú poklonu a vykročila krížom cez dvoranu ku schodisku, rytiera nechajúc za sebou.

Keď mu zmizla z dohľadu, podkasala si sukňu a rezko vybehla po schodoch. Srdce jej bilo ako zvon, tak veľmi sa bála o milovaného otca. A teraz, keď poslal rytiera, aby ju zavolal, má sa vari báť najhoršieho? Cítila, že jej do očí vystúpili slzy. Pretrela ich rukou a predtým ako vošla do otcovej komnaty, zhlboka sa nadýchla.

Otec mal zavreté oči, keď vošla a jeho pravidelný chrapľavý dych sa ozýval v miestnosti. Stislo jej srdce, keď ho takto videla. Prešla k nemu a kľakla si k posteli. Nechcela ho budiť, a tak aspoň zopäla ruky a odriekala zaňho tiché modlitby. Otcova ruka ju pohladila po vlasoch. Tak sa ponorila do iného sveta, že si ani nevšimla, kedy sa zobudil.

"Dcérenka, nebodaj sa už modlíš za moju dušu?" usmial sa a okolo očí sa mu vytvorili vejáriky drobných vrások.

"Nie, otecko, modlím sa, aby ste vyzdraveli." opätovala úsmev a povzbudzujúco mu zovrela prsty.

"To už nie je v nikoho moci, najdrahšia. Preto som chcel, aby si prišla. Viem, že máš toho na pleciach mnoho a ešte i ja ťa chcem oberať o čas... Nie, nie, nenamietaj, vravím pravdu. Si mladá, a predsa vedieš celý hrad celkom sama. Iné to robia až keď majú čepiec na hlave."

"Keby žila mamička, určite by mi bola pomohla. Takto je to však mojou povinnosťou a robím to rada." odvetila a láskavo ho pohladila po tvári. Pridržala ho, keď sa rozkašľal a podala mu zapiť. Neskutočne ju bolel pohľad naňho. Chvíľami mala dojem, že sa rozplače, ale stále si opakovala, že musí byť silná.

"Sľúb mi, že to budeš robiť i po mojej smrti. Nenechaj Lednicu spustnúť! Ja som vo svojej hlúposti o ňu takmer prišiel, len vďaka Valenovi tu môžeš ostať žiť. Viem, že budeš dobrou paňou tomuto sídlu."

"Budem robiť všetko najlepšie ako viem, otecko. Len ešte ostaňte tuto so mnou. Prosím. Nie som pripravená zostať sama." Už sa nesnažila tajiť v sebe to, čo cítila. V okamihu ju všetko prevalcovalo a vydralo sa na povrch.

"Na to sa človek nepripraví nikdy. Musí sa len zmieriť..." preriekol potichu. On sa zmieril. Nikomu nezazlieval, že umiera. Nehromžil na Boha ani na rohatého. Odžil si svoje a ako rýchlo posledné roky žil, tak rýchlo aj odíde na druhý svet. Kolobeh, správny smer a cesta. Tak to má byť. Každá zapálená svieca raz dohorí. Ale to Brianna pochopí až keď bude staršia. Má len sedemnásť liet. On keď bol v jej veku, myslel si, že mu patrí svet, že je nesmrteľný a hľa, ako sa mýlil. Prežije si len niečo nad štyridsať rokov na tejto zemi. Lenže, kto ako žil...

"Ostanem pri vás, už od vás neodídem otecko..." zavzlykala Brianna a tvár zaborila do jeho dlaní. Hladil ju, upokojoval, ale mladým dievčenským telom otriasali čoraz mocnejšie vzlyky. Svoju poslednú vôľu nespomenul. Nechcel ju ešte viac znepokojovať. Všetko sa dozvie v pravý čas...

***

Valen sa s Briannou striedal pri Klementovi niekoľko dní. Sľúbil jej, že keby sa otcovi pohoršilo, hneď ju príde zavolať. Na piaty deň, keď sa večer nakláňal asi k polnoci, vytrhol ho z driemot neutíchajúci kašeľ. Tekutiny nepomáhali a záchvat neustával. Na plátennom obrúsku sa hromadili stále väčšie a väčšie škvrny. Valen pochopil, že prichádza koniec. Rýchlo priviedol Briannu a dal poslať po kňaza.

Keď kňaz prišiel, hradný pán ešte žil. Briannin plač sa žalostne rozliehal komnatou a Valen stískal pery do tenkej čiary. Zo sveta odchádzal človek, ktorý mu bol vždy ochotný pomôcť, jeho dobrý brat v zbroji, s ktorým si neraz kryli chrbát. Pozeral na kňaza, ako mu dáva posledné pomazanie, žehná ho krížom a odpúšťa všetky hriechy, aj keď Klement už nerozprával, len prikyvoval a kalnými očami hľadel kamsi vdiaľ, kde nikto z nich zatiaľ nedovidel. Možno videl svoju milovanú Adeline. To však už vedel len on sám. Odišiel ešte pred svitaním, na miesto, kde niet bolesti ani neprávosti, viac sa nestarajúc, že na tom kúsku nespravodlivého sveta zanechal svoje jediné dieťa v plači a smútku.

Valen podišiel k dievčine skláňajúcej sa pri otcovej posteli a natiahol ruky, aby v objatí zmiernil jej bolesť a trochu ju utíšil.

Ahojte,

tak už je na svete aj prvá kapitola. Síce smutná, ale život je aj taký.

Stihla som ju teraz za jedno dopoludnie, kým mi bubík spinká. No a čo, že obed uvarím až neskôr :D :D Dúfam, že niekoho ňou poteším ;) želám všetkým krásny deň :)