Maple |Peter Parker AU|

III.

Ako mi slušnosť káže, pekne Jeffersonovej poďakujem a poberiem sa domov. Dokonca mi nechala sto dolárov, aby som si zbehla do optiky a zadovážila si aj šošovky. Preto zo školy idem domov a hneď potom do obchoďáku. Väčšina mojich spolužiačok tam trávi čas na káve a nakupovaním predraženého oblečenia. Určite nie optických pomôcok.

Stanley ma čaká hneď za dverami. Vybehne nadšene na chodbu pri schodoch sa otočí a vráti s ku mne. Pohladím ho po hlave. Zavrtí chvostom a odbehne preč. Zavriem dvere do bytu a Stan ku mne pribehne s jeho obľúbenou loptičkou. Vrtí chvostom a slintá.

„Hneď pôjdeme lásko, len počkaj," poviem a zhodím si tašku do izby. Prezlečiem sa. Dám si kraťasy, pretože vonku krásne svieti slniečko a na to pásikavý crop top. Osemdesiatky sa musia zachovať. Do vaku si hodím peňaženku a okuliare s rozbitým sklom. Pôjdem po slepiačky a hotovo. Z optiky však už pôjdem v novom.

„Musíš byť moje oko," poviem Stanovi dôležito. Ten mi však olizne čelo tak, že sa mi naň lepí oranžová ofina. „Beriem to ako súhlas," poviem a zapnem ho na vodítko. On si berie loptičku v zuboch. Bojí sa mi ju dať, lebo si myslí, že by som mu ju už nevrátila. Má vo mne proste dôvernú kamarátku.

Na zastávke poslušne sedí vedľa mňa. Ešteže psy majú metro zdarma, lebo na Stanovi by som prerobila. Ten tak miluje MHDčku, že by sa vozil celý deň a obšťastňoval by cestujúcich. Nastúpim na metro. To správne dúfam a veziem sa až do centra. Stanley sa usalaší pod sedadlami a hrá sa s loptičkou.

Tomu hlúpemu psovi však ujde a on sa za ňou rozbehne. V natlačenom metre všetci nadávajú, keď do nich vrazí, ale on len nasleduje svoju loptičku. Keď sa potom vráti ku mne, zasiahne ma asi desať vražedných pohľadov. Sklopím pohľad na Stana. Ten asi pochopí čo spravil, lebo mi vypľuvne loptičku do lona a ľahne si pod sedadlo. Loptičku schovám do vaku a vystúpim v centre, keď mi to robotický hlas oznámi.

Stanleyho nechám pred optikou. Loptičku mu ani nedám, aby sa zabavil, lebo by sa mi stratil v obchodnom centre a to nechcem. Len netrpezlivo sedí pred optikou, ale snaží sa zostať na mieste.

Slečna v obchode ma zavalí otázkami a ponukami. Skúšam rám za rámom, ale neviem si vybrať. Vždy sa pozriem von na Stana. Ten sa vždy rozžiari, lebo si myslí, že už pôjdeme do parku. Asi nie je najlepší poradca.

Keď sa naňho pozriem asi šestnásty ráz, je pri ňom osoba. Čupí a hladí môjho psa. Potom sa postaví a otočí sa. Spoznám v nej Michelle. Je trochu rozmazaná, ale východ nie je tak ďaleko, aby som ju nespoznala. Zakývam jej. Ona sa poobzerá ale nakoniec mi odkýva a vojde do optiky za mnou.

„Čo tu robíš?" spýtam sa. Prekvapí ma, že som to ja, kto začína konverzáciu, väčšinou ma do rozhovoru treba pobádať, ale keď sa rozbehnem, neviem prestať. „Prechádzam sa," povie zamyslene. Zahmkám. Stále je trochu rozmazaná. „A čo ty?" spýta sa Michelle a obzrie si ma. „Nakupujem. Aby som niečo videla," pousmejem sa. Michelle sa usmeje tiež.

Michelle zostane a pomôže mi. Naozaj som nečakala, že to bude až takto ťažké. „Tieto ti sedia," povie Michelle. „To si tvrdila aj o tých predtým, predtým a predtým," poviem zúfalo. „Keď ono je to pravda," povie. „Tak fajn," poviem. Z asi šiestich rámov som zúžila výber na dva a nakoniec sa rozhodla pre okrúhle tenké rámy, alá Harry Potter ale väčšie.

Potom prišiel rad na šošovky. To bola iná káva. Slečna mi musela odmerať zrak, zakrivenie oka a aké veľké vlastne oči mám. Potom to už bolo v pohode. Vybrali sa mesačné alebo denné, farebné alebo obyčajné.

Po asi hodine a pol, kedy už Stanley spal vonku pred optikou na zemi a mal na saláme som konečne vyšla von. Stanley bol hneď na nohách a už ma obskakoval. Na tvári som mala nové okuliare, ktoré boli obšťastnené Stanovými slinami.

„Ako sa volá?" spýta sa Michelle. „Stanley, Stan, lásko a občas je to aj debil alebo iné," poviem. Michelle sa uškrnie. „Budem vás musieť opustiť, ale aj keď sme nerobili nič záživné, bolo to fajn," povie. Asi tiež nemá moc kamarátov. My sme sa našli!

Rozlúčime sa, Michelle posledný krát pohladí Stanleyho a my sa poberieme vlastnou cestou. Nasadneme na autobus a odvezieme sa do Manhattanu. Je piatok a tak na to je hodne času. Navyše Central Park je pre Stana ako vianočný darček. Sedí na sedadle vedľa mňa a autobusár prekvapivo nenamieta. Jedna slečna, čo sedela za nami sa dokonca smiala, keď Stanley naskočil na sedadlo a pozeral si krajinu za oknami.

Dorazili sme do centra New Yorku. A že je to ťažké sa tam dostať. V Central Parku bolo veľa ľudí. Aj veľa psičkárov. Odopla som Stanleymu vodítko a on hneď nadšene ocikal pár stromov a napil sa z fontány. Keď sme išli okolo jazera, asi som ho mala radšej držať za obojok, pretože tam uvidel iných psov a rozbehol sa za nimi. Nejak to však neubrzdil a skončil v jazere.

Potom dobehol ku mne a celú ma ošpliechal. Ešteže je dnes tak výnimočne teplo, lebo inak by som mu asi vynadala. Išla som ďalej. Zastavila som sa až na obrovskej lúke, kde trónilo mnoho psičkárov. Psi veľkí aj malí, chlpatí aj úplne bez srsti. Dobehol sem aj Stan a už sa dožadoval svojej loptičky.

Vytiahla som mu ju z vaku a odhodila preč. Stanley sa ako šialený za ňou rozbehol a o chvíľu už som ju mala pri sebe. Po lúke sme si pobehali obaja. Na rozdiel od Stana som bola po polhodine ústavného behu vyčerpaná a zvalila som sa do trávy.

Zavrela som oči a nechala sa opaľovať slnkom. Zrazu cítim na ruke ňufák. Moc malý na to aby to bol Stan, tak otvorím oči a pozriem sa tým smerom. Je tam šteňa francúzskeho buldočka. Malými očkami na mňa pozerá a oňucháva mi ruku.

Posadím sa a poškrabkám šteniatko po hlave. Ľahne si na zem a prevalí sa na chrbát. V tej chvíli dôjde aj žiarlivý Stanley a oňucháva potenciálnu hrozbu v podobe šteňaťa. Potom mi olizuje ruku, že aby som nechala šteňa na pokoji a hrala sa s ním. Všimnem si že nemá loptičku.

„Kde máš loptičku Stanley?" spýtam sa. Okamžite zbystrí a beží ju hľadať. Vstanem a vezmem si šteniatko na ruky. Koho asi môže byť. Vtom si všimnem bežiaceho chlapca, asi v mojom veku, ako klusá mojim smerom a máva n mňa. V náruči drží, zjavne súrodencov tohto strateného šteňaťa. Spolu sú traja.

„Ahoj, ďakujem že si ho našla," vydýchne si a usmeje sa. „To skôr on našiel mňa," poviem. Chalan sa zasmeje. „Ako sa volá?" spýtam sa. Šteňa zatiaľ spokojne spí v mojej náruči. „Nemajú mená," povie chlapec. „Totiž sme tu preto, aby si našli domov. Je to fajn nápad. V parku je veľa ľudí a keď sa niekto pristaví a spýta sa, tak mu ho ponúknem. Doma máme ešte jednoho, ale toho si necháme," dokončí.

„To je naozaj super nápad," usmejem sa. Vtom doletí aj Stanley s loptičkou a celú oslintanú mi ju hodí na topánky. Chlapec, ktorého meno stále neviem sa usmeje. „To je tvoj pes?"

„Hej, ale radšej sa k nemu nepriznávam," pretočím očami, zohnem sa a odhodím Stanleymu loptičku. Ten sa za ňou rozbehne a už ho nie je. „Vadilo by ti ak sa pridáme?" spýta sa. „Nie v pohode," poviem rýchlo. Sadám si späť na trávu a položím šteňa k súrodencom. Všetci traja sa hrajú a vyvádzajú.

„Mimochodom, som Tom," povie chlapec. „Maple," usmejem sa, úsmevom typu hlavne sa n nič nepýtaj. „Oh," vzdychne Tom a obaja sa zasmejeme.

Stan sa opäť vráti a ľahne si ku mne. Je celý mokrý. „Ty si bol vo fontáne? Alebo v jazere?" spýtam sa vyčítavo. Stanley odvráti zrak a pohmýri sa. Iba si povzdychnem.

Skoro celé popoludnie strávim so Stanom, šteňatami a Willom. Ten je dosť komunikatívny. K mojej povah by sa to veľmi hodilo, keby nebol chalan. Moja večne urečnená povaha, pri opačnom pohlaví zmĺkne a radšej iba počúva.

Čo na to zatiaľ hovoríte? Podarí sa nám tento príbeh zas a znova oživiť? Ja dúfam že už konečne áno a aj ho dokončíme. Poctivo dopisujem ďalšie a ďalšie časti, a nastane konečne aj nejaká dráma, ale to až neskôr.
Dovi dopo. Rosa