Maple |Peter Parker AU|

VII.

"Ahoj Spidey," priklusám k Petrovej skrinke, z ktorej si vyťahuje učebnice. Keď počuje moju prezývku preňho, zakryje mi ústa dlaňou. Vyvalím oči. Odtiahne ruku. „Máš tam jahodový balzam," poznamenám, pretože som taký mala na perách. On iba pokrčí obočie a zabuchne skrinku. „Nemôžeš to tu len tak rozkrikovať," povie Peter. „Prepáč , Petey," opravím sa. Podarilo sa mi s ním skamarátiť a dokonca sa naňho ani tak často nehnevám. On ma prirovnáva k jeho tete May, vraj tiež vybuchne nečakane, ako nášľapná mína. Takže odteraz som nášľapná Mína.

„Máš úlohu?" spýta sa, keď si sadneme v triede a zúfalo na mňa pozrie. „Neurobil si si úlohu?" spýtam sa zhrozene. Taký poctivý žiak, ako Peter a nemá úlohu! „Nestíhal som, musel som ísť za pánom Starkom," povie Peter. „Veď ju máme zadanú už týždeň." „Dáš mi ju odpísať, alebo nie?" spýta sa Peter. „Nech sa ti to už nestane," poviem a posuniem mu môj zošit. „Neboj. Mína," Mína povie potichu, ale aj tak ho počujem a tak mu drgnem do lakťa.

Učiteľka vojde dnu a rozdá nám zadania. „Toto máš zle, tá osmička má byť hore," povie Peter a ukáže prstom na chybu v mojom zošite. Kvôli tejto malej chybičke mám všetko zle a tak škrtám v zošite, čo sa len dá.

„Slečna McKiethová, rozumiete tomu o čom sa bavíme?" vyruší ma profesorka. Ukáže na zložité vzorce, ktorým ako viem, určite nerozumiem. „Poďte k tabuli, niečo nám vypočítate," povie. Zdvihnem sa, srdce mi bije a s vystrašeným výrazom idem k tabuli.

Učiteľka mi vtisne učebnicu do rúk, krátkym prstom ukáže na príklad a ja opisujem na tabuľu. Nie že nerozoznám značku síry od kremíku, ale ja ani netuším čo v tomto príklade znamená horný a dolný index.

Chvíľu skúmam príklad. „Vezmite si tabuľku a kalkulačku," poradí mi učiteľka a ja tak urobím. Veľa mojich spolužiakov, čo asi tiež nevie, čo majú robiť, zašuchocú s taškami a vyberú celú škálu ťahákov a pomôcok.

Postavím sa späť k tabuli a hľadím na zmes vzorcov, značiek a čísel. Zlieva sa mi to dokopy a vyvára chaos. Učiteľka sedí pri katedre a prehrabáva sa papiermi. Pootočím sa a vidím Petra, ako čosi čmára na papier a potom mi to ukazuje. Rýchlo zapamätávam a píšem na tabuľu.

Dopíšem a počkám, kým si to učiteľka všimne. „Výborne... Pán Parker," povie a karhavo pozrie raz na mňa a raz na Petra. „Peter, myslím že Maple rád doučíte chémiu. Dnes po škole. Obaja," povie učiteľka a obom nám vypíše papier do poškoly.

„Prepáč, kvôli mne si po škole," poviem a nahnem sa k Petrovi. „Neprosila si ma aby som ti radil, sám si za to môžem," povie Peter a nadvihne plecami. „Aspoň nemám päťku," povzdychnem a počas zvyšku hodiny dávam pozor, aby sa na mňa čosi nalepilo.

O druhej ideme do miestnosti, kde sú poškoláci. Všimnem si, že je tu aj Michelle, ale netuším, čo by tak tiché a nenápadné dievča ako ona mohlo robiť tu. „Telefóny!" povie učiteľ a nastaví dlaň. Peter mu odovzdá iPhone a ja neodovzdám nič. „Mobilný telefón, Maple," povie znova. „Nemám telefón," poviem. Vidím na ňom, že mi neverí ani nos medzi očami, kot by aj veril.

„Vyber si všetky veci z tašky," prikáže a ja vysypem obsah batoha na voľnú lavicu. Vysype sa odtiaľ mnoho vecí a môj iPod. „Há," víťazoslávne ho schytí učiteľ. „Je to len prehrávač," poviem nezaujato. Aj Peter hľadí na učiteľa, ako na blázna. „Nevadí! Zabavuje sa!"

Mám chuť naňho zhúknuť, že je to môj prehrávač, ale pracujem na agresivite. Ja si však môj prehrávač nenechám len tak vziať. „Vráťte mi ho. Nie je to mobil!" zvýšim hlas. „McKiethová, nájdi si miesto a sadni," povie učiteľ s úškrnom na tvári. „Nie som pes!" poviem, keď mi dá príkaz ako psovi. „Si študent. A budeš ma počúvať rovnako ako pes, lebo som tvoj nadriadený," povie samoľúbo.

„Naserte si," vypľujem my do ksichtu a sadnem si medzi Michelle a Petra. „Takže Maple si to predĺži o hodinu," povie učiteľ. Mám na jazyku dosť štipľavých slov a svrbí ma tak, že by som ich rada vypustila do vzduchu. Namiesto toho však mlčím a po zvyšok tohto utrpenia hypnotizujem hodiny.

Po hodine ma opustia Peter a Michelle a ja som až do záverečnej s pár feťákmi a emo chalanmi. V skrinke si vyložím učebnice, vezmem domov telocvik a pokračujem ku dverám školy. Roztlačím ich a vyjdem na vzduch. Vonku sa pomaly zotmieva a jediné na čo myslím je to, že Stanley už doma robí mláčky. Rýchlym krokom idem domov.

Niekto ma chytí za ruku a zastaví. Otočím sa a chystám sa narušiteľovi vraziť. Všimnem si však detský ksicht a gaštanové vlasy. „Čo tu robíš?" pýtam sa, lebo nie som ďaleko od školy. „Čakal som na teba," povie a venuje mi krivý úsmev. „To je pekné, ale nemusel si. Mimochodom, znova prepáč, že si kvôli mne bol po škole," poviem. Asi sa mu budem ospravedlňovať do konca života. Pokazila som reputáciu tak dobrému žiakovi.

„To ty kvôli mne," povie. „Chcel som ťa niekam pozvať, ako ospravedlnenie," povie a opäť mi venuje nervózny úsmev. Hej, na tomto musíme ešte popracovať. Celý náš vzťah, ako kamarátov, je nejako kostrbatý a nie úplne dokonalý. Predsa sa ešte tak dokonale nepoznáme.

„Fajn. Ale po ceste musíme vziať Stana," poviem a rozídem sa k paneláku. „Dobre," prikývne Peter a nasleduje ma. Popravím si ruksak na chrbte a spokojne našľapujem.

Hneď ako otvorím dvere do bytu, ucítim pach moču. Takže áno, Stan to nevydržal. Previnilo na mňa pozeral a sedel vedľa mláčky, rovno v hale. „Och, zlatko," kľaknem si k nemu. Stan zakňučí a olíže mi tvár. „Prepáč že som ťa tu nechala," poviem a pohladím ho.

„Uf," vidím ako Peter krčí nosom. „Čauko Stan," pozdraví môjho psa Peter. Vojdem do kúpeľne, vezmem handru a utriem mláčku po Stanovi. „Stan!" zakričím naňho, keď prehadzujem umytú handru cez radiátor. Ten ma má úplne kdesi, pretože pri ňom čupí Peter a škrabká ho na brušku. Ďakujem Peter, že si mi prebral psa. Zase.

„Ideme von?" spýtam sa a v momente je Stan pri mne a ťahá za sebou vôdzku, ktorá visela z poličky. Do papule napchal aj loptičku, aj keď netuším ako. Možno je to tajne hltač mečov a napchá do úst všetko možné.

Peter sa postaví a venuje mi úsmev. Tentoraz normálny, pravý, nefalšovaný úsmev. Cítim, že sa trochu začervenám, ale zohnem sa k Stanovi a pripnem ho na vôdzku. Do rifľovej bundy si napchám kľúče, vreckovky, peňaženku a mobil, vezmem Stana aj Petra a idem von z bytu.

„Takže bývaš sama?" spýta sa Peter. „Hej. Ale raz za čas príde sociálna pracovníčka, aby ma skontrolovala. Či som nevyhorela, alebo sa nevytopila," prehodím zostupujem po schodoch dole. „Sociálna pracovníčka?" pýta sa ďalej. Vyjdeme z tehlovej budovy a Stanley ma potiahne k hydrantu. Petrovi prikývnem. „Nemám osemnásť, takže by som mala bývať s rodičmi, pestúnmi, alebo hocikým," poviem. „Stále sa snaží mi niekoho nájsť, ale verí mi, že o samote nič nevyparatím a viem sa o seba postarať, keďže mám aj Staleyho," poviem. Pre istotu zase prikývne Peter.

„Mne to tak ale vyhovuje, už som si zvykla," poviem a pohodím ofinou, ktorá mi zalieza spoza okuliarov do očí. „Môžem," spýta sa Peter a ukáže na vôdzku. „Jasné," poviem, odmotám si lanko od ruky a podám mu ho. „Len dávaj pozor, dokáže ťa pekne potiahnuť," poviem a vzápätí sa Stan rozbehne za veveričkou. Peter poskočí dopredu, ale udrží ho.

Pod bundou sa mu napnú svaly a ja sťažka preglgnem. Kto by si pomyslel, že v taký zvláštny chlapec, by mal svaly vypracované ako školský futbalový tím a pri tom ani futbal nehrá?

„Kam teda pôjdeme?" spýta sa keď sa dostaneme na križovatku. „Mne je to jedno," poviem a zvyšok cesty sa nechám viesť mojim psom a Petrom, ktorý mu ledva stíha.