Maple |Peter Parker AU|

XVIII.

Áno, možno by som sa zobudila do bielych svetiel a nechutného zápachu dezinfekcie, keby na mňa nepôsobila anestézia. Lenže ja už som dávno mimo všetkých dezinfekčných prostriedkov, ležím v nemocničnej izbe, je noc a tak mi svieti iba tlmené svetlo.

Otvorím oči a na tvári vystrúham grimasu. Je to viac ako bolestivé, keďže ju mám celú doudieranú. Telom ani neskúšam hýbať, pre istotu. Len dýcham a rozhliadam sa okolo seba.

Som tu len ja. Čo by som aj očakávala však? Veď som to len ja. Maple. Obyčajný človek. Nie som superhrdina. Ani nesmrteľná. A preto tu ležím.

Posmutniem. Dúfam, že je Stanley v poriadku. Och, Stan. Ani si neuvedomím aký je pre mňa dôležitý, pokiaľ tu so mnou nie je. Som zvyknutá, že je tu stále. Ale teraz nie. Zaženiem slzy. Rukou nahmatám zvonček a zazvoním na sestru.

"Slečna McKiethová!" vrazí dnu energická sestrička. "Vidím, že už ste v poriadku! Tak to vás zajtra snáď prepustíme," usmeje sa a kontroluje čosi v papieroch.

"Čo sa stalo?" spýtam sa. Mám úplný výpadok. Iba viem, že som toho muža presviedčala. A asi to bolo na nič...

"Och. Boli ste pri tom výbuchu. Veľmi blízko. Odhodilo vás to ďaleko. Máte len pár polámaných rebier a ľahší otras mozgu. Samozrejme pár modrín po tele. A hrču na čele. Priniesol vás sem sám Spiderman. A potom hneď odišiel," znova sa zasmeje. Akoby to bolo niečo úžasné. Že vás priateľ opustí.

"Ďakujem," venujem jej zlomený úsmev, a cez všetky bolesti sa odvrátim a prikrývku si pritiahnem bližšie k telu. Sledujem svetlá za oknom aj keď nie sú dobre viditeľné. Dýcham plytko, pomaly.

"Príde vás niekto vyzdvihnúť alebo pôjdete sama? Viete, to sa pýtam len kvôli papierovačkám," opýta sa ešte sestra. "Pôjdem sama," odpoviem a silno zavriem viečka. Prajem si znova zaspať. Sestrička čosi načmára do papierov a odíde. Povzdychnem a snažím sa zaspať. Na šťastie sa mi to podarí celkom rýchlo.

Na druhý deň, keď sa vymenia smeny, mi dnu nabehne oveľa nepríjemnejšia sestra s tým, že prečo stále vylihujem, keď izbu potrebujú pre pacientov s náročnejšími zraneniami.

Pozriem sa na svoje oblečenie, ktoré mi poskladali na stoličku. Je celé od prachu a smrdí, akoby som pracovala v pyrotechnike. Nedobrovoľne si ho natiahnem aj so spodným prádlom, ktoré tiež nevyzerá lákavo. Zapíšem si, že to doma rovno vyhodím. Nebudem sa s tým párať. Vezmem si aj ruksak, kde sa stále skrýva nevyužitý štít od Happyho. Chcem sa začať smiať. Po celý čas ho tam mám a keď ho najviac potrebujem, ani si naň nespomeniem.

Na recepcii ešte podpíšem prepúšťacie papiere a odídem. Vonku ma oslepí svetlo. Ani som si neuvedomila, že nemám okuliare. Už to však neriešim. Predomnou je rušná ulica, ľudia chodia sem a tam, do nemocnice a z nej. Asi na niekoho čakajú. Na chvíľu mám aj ja pocit, že na mňa niekto čaká.

Pri čiernom aute, stojí vysoký muž a v ruke drží tabuľku. Asi s menom. Alebo mestom. Možno je to Uber. Aby som sa uistila (aj keď som si bola 100% istá, že to nie je pre mňa) podídem k mužovi a zažmúrim na ceduľu. Musím vyzerať ozaj komicky.

Mable

No to si zo mňa robíte srandu. Buď je tu naozaj pre mňa, alebo čaká na nejakú Mable.

"Ste Mable?" pozrie sa na mňa spoza slnečných okuliarov. "Robíte si srandu? Ani náhodou. Som Ma-P-le," poviem a zvýrazním P. "Ako ten strom. A sirup," pretočím očami. "Takže vy asi nepoznáte Petra Parkera," mykne plecami muž a ja zbystrím.

"Poznám," poviem a narovnám sa. "Tak potom musíte ísť so mnou, Ma-P-le," povie a naschvál zvýrazní P. V tomto momente si prajem, aby tu bola skôr Jeffersonová, ako niekto, kto ma vezme bohvie kam a vie o Petrovi.

Ceduľku pokrčí a hodí ju do najbližšieho smetiaka, ako gentleman mi otvorí dvere a zavrie ich tak tesne, že mi moho urvať polku nohy. Skúsim sa pohodlnejšie usadiť v sedadle, aj keď čím viac tlačím chrbátom do sedačky, tým viac mi zviera hrudník v bolesti. Vykašlem sa na to.

Netuším čo mám po cest robiť. Pozerala by som sa von oknom, keby som tam niečo videla. Prostredie naookolo je rozmazané nielen našou rýchlosťou, ale aj mojim zlým zrakom. Muž v čiernom nie je moc zhovorčivý a tak len čumím dopredu na machuľové prostredie.

Cesta trvá asi štyridsať minút. Všimnem si že vyjdeme z hlavnej časti New Yorku a zabočíme kdesi do polí. O chvíľu zastavíme, pri veľkej budove. Ten gentleman mi opäť otvorí a tentoraz mi skoro privrie ruksak vnútri. Ozaj vzdelaný človek, pomyslím si a nasledujem ho k budove.

"Ešte aby som nezabudol, toto vám posiela pán Stark," povie a natiahne ku mne ruku. Sú to okuliare. Moje okuliare. Celé sú poškriabané, ale mne to nevadí. Rýchlosťou svetla si ich nasadím na nos a poobzerám sa.

Ale ako to, že mi ich poslal Stark?

Pred nami tróni veľká budova. Kov a sklo. Veľké okná, cez ktoré vidno dovnútra. Je celkom nízka, ale vyrovnáva si to rozlohou. Na bočnej stene tróni veľké A v krúžku. Asi mi pomaly dochádza, kde sa nachádzam. Pár krát som túto budovu videla v novinách alebo správach v televízií.

Nasledujem šoféra dovnútra.Rozliaha sa tam obrovská hala. Lesklú podlahu sme práve zašpinili topánkami. Recepcia je prázdna a nad ňou tróni ďalšie A. Okolo nás je príliš veľa priestoru. Nedokážem si predstaviť na čo sa využíva. Muž však odíde preč a mňa nechá stáť v tejto sklenenej nádhere.

Potom však započujem tiché hlasy. Pozriem sa smerom odkiaľ prichádzajú. Stojí tam on. Sám veľký Tony Stark. Vedľa neho stojí Peter Parker. O čomsi sa rozprávajú. Zaznamenajú však môj pohľad.

Pán Stark mi venuje malý úsmev. Peter sa na mňa iba pozrie. Sklopím zrak do zeme a nervózne postávam na mieste. O chvíľu cítim ruku na ramene. Zdvihnem pohľad a ruku strasiem. Nemám to rada.

Môj pohľad sa stretne s pohľadom Tonyho Starka. Peter už tam nie je. Vydýchnem.

"Maple, rád ťa spoznávam," povie Tony a nastrčí mu dlaň. Potrasiem mu rukou a prikývnem. "Aj ja vás," vystrúham malý úsmev.

"Bolo odvážne, že si prišla Petrovi na pomoc. Ja a ostatní Avengeri si to ceníme, získala si nám čas naviac. A Peter zatiaľ nevyviedol žiadne hlúposti," povie a potlačí ma bovhie akým smerom. Začneme sa prechádzať. Ideme pomaly a počas toho Stark rozpráva.

"Ale zároveň to bolo poriadne hlúpe. Mohla si omylom stlačiť zlé tlačidlo a mohol to odpáliť už skôr. Nesmieš sa vystavovať takému nebezpečenstvu," povie a zastavíme. Oäť sme pri dverách. Pred nimi už parkuje veľmi známy červený, rodinný minivan.

"Dali sme o celej situácií vedieť pani Jeffersonovej. Milá pani," povie pán Stark a uškrnie sa. Znova mi potrasie rukou a odíde. Ja vyjdem von. Zakrútim hlavou.

Tá najmilšia na svete.

Jeffersonka stojí pred minivanom a rozhliada sa. Povzdychnem a rozídem sa smerom k nej. Keď ma uvidí, dobre že nenadskočí. Len čo som dostatočne blízko, zovrie ma v pevnom objatí.

Moje doudierané telo sa ponorí do jej záhybov a prekypov. Nevadí mi to, ale radše by som objala vypapkaného Stana ako vypapkanú sociálnu pracovníčku.

Na to sa z auta ozve štekanie. Rýchlo sa odtiahnem od Jeffersonovej a otvorím dvere na minivane. Vyskočí z nich Stanley, rovno na mňa. Zachytím ho a držím ho ako bábätko. Predné labky má na mojich pleciach a chvostom mi švihá dole pri kolenách. Celú ma oblizuje a od nadšenia ho neudržím.

Zoskočí na zem a začne ma obskakovať. Nadšene zašteká a ja si k nemu čupnem. Keď sa ukľudní, objímem ho. Je to skvelý pocit, znova cítiť jeho vôňu a jemnú zlatistú srsť. Endorfíny mi zaplavia celé telo a ja si prajem byť znova doma. Na gauči. A mať Stana vedľa seba.

"Aspoň ty sa na mňa nehneváš," usmejem sa a venujem posledný pohľad avengerskej budove. Potom nastúpim do červeného minivanu a nechávam ju za sebou.

Prosím, naozaj zanechajte nejaký feedback. Nech viem, či to mám stále písať alebo sa na to vykašľať.
Dovi dopo. Rosa