Prázdniny na Manore

22 - Nový účes

18. 7. 1998

Draco
Odišli sme z domu a Grangerová ma zatiahla do nejakého tunelu, kde pod zemou jazdili vlaky. Nazvala to metro a rýchlo sme nastúpili do jedného z nich. Bolo v ňom plno ľudí a preto sme stáli, keď sa vlak zbesilo rozbehol. Keby som v ňom šiel bez Grangerovej, ktorá bola úplne kľudná, začal by som jačať ako malé decko.

Keď sme konečne vystúpili na nejakej zastávke, spýtal som sa jej: "Čo to, doriti, bolo?"

Prekvapene sa na mňa pozrela. "Ty si ešte nikdy nešiel metrom?"

"Nie, ja som ani nevedel, že niečo také existuje. Akou mágiou to je poháňané, keď to ide tak rýchlo?" zúfalo som sa jej spýtal, kým sme kráčali hore schodmi.

"Ono to nie je poháňané mágiou. Všetko je to muklovský výtvor," povedala akoby nič. Zrazu nás ovanul príjemný príjemný vzduch a Grangerová sa zhlboka nadýchla. Na tvári sa jej usadil šťastný výraz. "Ach, Londýn mi tak chýbal."

"Mne ani nie," poznamenal som, za čo som si zaslúžil jej vraždiaci pohľad.

"To je mi absolútne jedno," zavrčala, no hneď sa jej tvár vyjasnila a objavil sa na nej ten úsmev, čo predtým.

Na môj veľký protest ma zatiahla do nejakej muklovskej reštaurácie, kde podávali aj raňajky a najedli sme sa tam. Hneď, ako mi pod nos položili čerstvé pečivo a palacinky s marmeládou, som zmenil názor na celý muklovský svet.

"Bolo to skvelé," povedal som, ako sme odtiaľ vyšli.

"Ja viem. Chodila som sem s rodičmi občas, keď sa mame alebo mne nechcelo variť," odvetila. "Tak a teraz ideme ku kaderníčke. Moje vlasy sú strašné."

Zasmial som sa. "Práve si napodobnila všetky tie dievčatá, ktoré sa staraju o seba ako keby boli neviemčo."

"Tým chceš povedať, že sa o seba nestarám?" Zamračila sa.

"To som nepovedal, ale správaš sa ako tie kreatúry," obhajoval som sa.

"Jasné, takže všetky tie kozmetické vecičky, čo máš v kúpeľni, nepoužívaš?" vrátila mi to.

"Používam," zamrmlal som porazenecky. Dostala ma.

"Pozri, pôjdeme ku kaderníčke a potom na nákup. Naučím ťa čo-to uvariť u mňa doma, okej?" spýtala sa ma.

"Dobre," vzdychol som si a nasledoval ju ku kaderníčke.

"Počkaj tu, okej? Za chvíľu som späť," povedala, keď sme vošli do nejakej budovy.

Sadol som si na schody a zdola sa na ňu usmial. "Škoda, že nemáš sukňu."

Usmiala sa a pokrútila hlavou. Potom odišla a mňa nechala samého na opustenej chodbe.

Vážne som sa cítil opustene. Sedel som na studených schodoch v nejakej budove, nikto tadeto nechodil a nikoho som nevidel. Všade bolo prekliate ticho.

"Takže, čo ty na to?" spýtala sa ma Grangerová, keď sa po polhodine vrátila.

Zdvihol som hlavu k nej. Iba som sa na ňu díval. Nevedel som, ako zareagovať. Už nemala tie svoje kučeravé dlhočizné vlasy, ktoré mala všade, ale pekné rovné, trochu pod plecia.

Keby som nesedel, padol by som na zadok.

"Tak?" spýtala sa znovu, netrpezlivejšie.

Stále som mlčal, no pomaly som sa postavil a vystrel do svojej dvojmetrovej výšky. Sklonil som sa k nej a pobozkal ju na sladké pery.