Tá problémová a ten arogantný

2.🌸

Dnešný deň prebiehal celkom zaujímavo. No poďme od začiatku. Hneď ako sme s Alicou prišli do školy všetci na nás vrhli pohľady ako keby sme boli neviem čo.
Samozrejme aby bolo hneď na začiatku jasné, že kto som, tak som si obliekla roztrhané nohavice ktoré mi dokonalo rysovali postavu. Tričko som mala čierne s šnúrkami na prsiach.

Alica je o rok staršia, preto bola v inej triede.
Super. Pomyslela som si.
Horko-ťažko som našla triedu v ktorej mám hodinu a ako som chcela vojsť do triedi, tak ma zastavila niekoho ruka na mojom ramene.
"Ahoj, ty budeš tá nová žiačka že?"
"Áno, to som ja volám sa Laura Steppardová." Bol to nejaký učiteľ.
"Dobre, tak poď dnu predstavím ťa tvojim novým spolužiakom."
Hneď ako to povedal zazvonilo a spolu sme vošli do triedy.
Všetky pohlady sa upriamili na mňa.
Keď som sa poobzerala po triede, zastavila som svoj pohľad na jednej skupinke chalanov, ktorí sedeli vzadu.
Chalan ktorí sedel na lavici sa otočil naše pohlady sa stretli. Hneď na to som sa prebrala z tranzu a nahodila som pohľad ktorí mal znamenať 'vôbec ma nezaujímate'.
"Dobré ráno žiaci. Toto je vaša nová spolužiačka. Predstavíš sa nám?"
Nemala som dobrý pocit z toho ako na mňa všetci pozerali. Cítila som niekoľko pohladov na mojom výstrihu a presne som vedela komu patria. Patrili tým chalanom vzadu.
"Volám sa Laura Steppardová. Presťahovala som sa sem z Londýna. To je všetko čo vám stačí vedieť."
Nemusia o mne vedieť veľa. Čím menej budú vedieť, tým lepšie.
"Dobre, ták.." učiteľ sa poobzeral po triede a ja som chápala že hľadá kde si môžem sadnúť.
"... Sadni si tam" ukázal prstom "ku Sebastianovi." Do riti! Pomyslela som si.
Prečo práve ku nemu. "To asi preto že nikde nie je voľné miesto, ty múdra!" Ozvalo sa moje svedomie.

Prevrátila som očami a prešla k... Ako sa to volal? No mohla som zabudnúť jeho meno? Mohla! Sadla som si a otočila som sa tak, aby mi nevidel do tváre.

Celá hodina prebiehala v tichosti. Akurát pár minut pred koncom som to nevydržala a prehovorila som k nemu.
"To musíš na mňa tak pozerať?"
"Ako vieš že na teba pozerám?"
Otočila som sa k nemu tvárou a povedala:
"Cítim tvoj intenzívny pohľad na mne."
Povedla som s nezaujmom v hlase.
Hneď na to zazvonilo a ja som nečakala na odpoveď a hneď aj odišla z triedy.
Prišla som ku svojej skrinke a bola prázdna. Nečakane. Super a teraz kde si mám hladať učebnice?
Zabuchla som skrinku a skoro som vykríkla na celú chodbu.
"Ahoj, som Aria."
"Uff. Vystrašila si ma. Ahoj ja som Laura."
"Viem. To je tvoje." podala mi kopu s učebnicami ktoré do teraz držala v ruke.
"Posiela ti to triedna." Anjel, pomyslela som si. Už chcela odísť leď som ju zastavila.
"Aria?"
"Áno?"
"Mohla by si ma pár dni sprevádzať školou? Kým zistim kde je aká učebňa."
Zdala sa byť celkom milá.
"Jasné nerobí mi to problém."
Učebnice som rýchlo hodila do skrinky a vyrazili sme na biologiu.
"Biologiu mame oddelenú." povedala Aria a vošli sme dnu.
"Povedz mi niečo o tvojich, teda našich spolužiakoch."
"No.. Kde začať tam tá barbi čo vošla práve dnu spolu s jej čivavami..." tu som sa musela zasmiať pri tom prirovnaní.
"... Je Layla. Radšej sa drž ďalej. Je to blbka." to mi nemusíš hovoriť dva krát..
Takto to pokracovala pri všetkých.
"... No a na záver... Ako ti to povedať...
Ten chalan s ktorím sedíš... Nevyhrala si jackpod..." skvelé som šťastím celá bez seba. Povedala som si ironicky. "Volá sa Sebastian a chvílu chodil s Laylou."
"Čo znamená chvílu?"
"Asi 3 mesiace. Teraz už spolu nie su no často sa olizuju." hneď na to zazvonilo a ja som mala ako taký prehlad o 'mojich spoližiakov'.

Hodiny sa tiahli až som sa konečne dočkala obeda. Sadla som si k Arii a Alici predstavila som ich navzájom a začali sa rozprávať.
Potom sme sa rozlúčili a ja s Alicou sme išli domov. Už po ceste som ju o všetkom informovala a ona mňa tiež.
Počasie nam neprialo a pár metrov pred domom sa rozpršalo. Rychlo sme sa s Alicou rozlúčili a ja som išla domov. Mala som na sebe koženku a dážď mám rada tak som pomaly, v rámci možnosti, išla domov. Keď som prechádzala cez cestu tak som videla ako sa nejaky chalani mlátia pár metrov odo mňa. Nechcela som sa do toho starať neže sa aj mne jedna facka ujde. Nie som zastanca bitiek ale čo už.
Vošla som dnu do domu a zase nikto nebol doma. Klasika. Sadla som si ku stolu a začala jesť obed. Ani neviem prečo som sa pozrela za seba, kde je okno a videla som ako tam na chodniku leží. Bol to asi ten chalan čo sa bil. Vybehla som von a rovno k nemu. Panebože veď to je Sebastian. Kľakla som si k nemu a videla že je celý od krvi.

"Sebastian počuješ ma?"
Neodpovedal. Preto som vytiahla mobil a chcela som vytočiť 112. No v tom sa ozval.
"Nerob to." povedal chrapľavo.
"Si celý od krvi a máš roztrhnuté obočie. Musíš ísť do nemocnice!"
"Nie, som ok."
"Tak mi dovol ťa ošetriť!"
"Nie" ten chalan je nemožný...
"Chceš tu skapať ako posledný chudák alebo čo?"
"Dobre." konečna povolil.
Podoprel sa o mňa a kráčali sme ku mne. Na základke som chodila na krúžok mladých záchranárov uvidíme či sa to oplatilo.
Posadila som ho v obývačke a išla do kúpelne. Keď som sa vrátila Sebastian ležala a mal zavreté oči.
"Nie, nie, nie Bastian neblbni a otvor tie skurvené oči." dala som mu jemnu facku na to sebou mykol a otvoril oči. No jeho reakciu som nečakala. Začal sa smiať.
"Bála si sa?"
Na to som mu dala facku. Vážne má chuť sa smiať? Na to sa posadil a chytil mi ruku.
"To už nerob. Nikdy. Rozumela si!"
"Tak sorry že nemám chuť na smiech. Ak by si mi tu umrel musela by som schovať tvoje telo a na to fakt čas nemam! A teraz ma pusť aby som ťa ošetrila."
Spravila som všetko čo bolo v mojich silach. A keď som odniesla lekárnicku do kúpelne a vrátila sa. Tak Sebastian pomaly zatvaral oči.
"Bastian poď."
Nenamietal. Odniesla som ho do izbu a tam zaspal.

Teraz sedim v obývačke a pozeram telku.
Nehovorila som že to bol zaujímavý deň?