Tá problémová a ten arogantný

28.📝

Sestrička mi prišla dať novú infúziu a mňa to úplne uspávalo.
Hneď ako odišla vošiel Seb. Ani jeden neprehovoril. Len sme na seba pozerali. Prišiel bližšie a sadol si na svoje miesto kde sedel už, no vlastne od kedy tu ležím. Teda, aspoň si to myslím.

"Čo sa stalo? Nič si nepamätám." privrela som oči.
"Pamätáš si čo sa stalo na strelnici?"
"Áno."
"Po tom ako si sa rozhodla na vlastnu päsť odísť domov, tak ja som ostal ešte na strelnici. Nahnevaná si odišla a ja som bol v celku tiež nahnevaný. Po asi pól hodine som odišiel. Išiel som presne tadial ako ty.
Nemal som dobrý pocit od kedy som nastúpil do auta, preto som šiel pomalšie.
A potom som ťa našiel. Ležala si v bezvedomí na chodníku a všade bola krv.
Vybehol som z auta a zistil som že máš slabý tep. Hneď som zavolal sanitku a odišiel som za tebou. Tvojim rodičom som to dal vedieť až teraz, čiže každú chvíľu sú tu." počula som ako sa zasmial. No mne to rozhodne vtipné neprišlo. Skôr naopak. Mama bude hysterická.

Až keď mi to celé Sebastián vysvetlil, tak sa mi všetko vyjasnilo ako živé. Layla.
Áno, to ona ma tak doriadila.
Je to taká odporna kurva zo školy.
Na každej párty musela byť.
Musela mať najsexi chalanov zo školy.
Proste kurva.

Mala zálusk aj na Seba. A aj sa jej to podarilo. Vraj spolu chodili.
Tá krava si myslela že so Sebom niečo máme. Pri tom to tak nebolo.
Pamätám si ako som odišla a pár metrov od strelnice som ju videla aj s nejakou jej kamarátkou. Chcela som len tak prejsť, no ona to asi nechcela.
Začala mi niečo hovoriť ale ja som ju ignorovala.
Až keď do mňa sotila som sa otočila a reagovala na jej slová.
Viac si už nepamätám.

"Nemal si volať rodičom! Mama bude hysterčiť! A ďalšia vec, som na odchode." posadila som sa na kraj postele.

"Sú to tvojí rodičia a nie, nie si na odchode."
"Ako dlho tu som?" až teraz som si uvedomika že tu už nejakú hodinku musim byť. Vonku svieti slnko a ja som zo strelnice odchádzala keď sa stmievalo.

"Pár hodín." odpovedal ako keby sa nič nedialo.
"To znamená?" mohol by byť konkrétnejší.
"Ani nie 24hodín."

Na to dnu vtrhla mama aj s otcom.
"Panebože! Laura! Čo sa to stalo?!" jačala na celú nemocnicu.
"Mami, som v pohode."
"Ľahni si!" prikázala mi ako psovi.

"Čo som pes? Mami, ukľudni sa a počúvaj ma." pozrela som sa jej do očí.
"Som v pohode!"

"Laura máš všade modrini. A si hrozne vychudnutá! Čo sa to s tebou deje?! Toto nie je moja dcéra!" ani som si nevšimla kedy Seb odišiel aj s otcom.

"Tak to máš pravdu! Ja nie som tvoja dcéra! Ak by som bola, poznala by si moje pocity, myšlienky, nálady a túžby! Ale ty ma nepoznáš! Ale čo sa čudujem, vždy ste iba cestovali a ja som sa musela so svojími problémami vysporiadať sama! Tak sa láskovo do mňa a mojich priblémov nestaraj! Nestarala si sa do teraz, nestaraj sa od teraz!"

Ako som dokričala svoj monológ, vybrala som si infúziu, tak aby som si neublížila, a s oblečením sa zavrela v kúpeľni.

Rýchlo som sa dala dokopy, teda v rámci možnosti a s veľkym buchotom som odišla preč. Ani som sa neobzrela za seba. Utekala som von z nemocnice.

"Hej!" započula som krik za mnou, no nezastavila som.
"Laura!" hlas bol bližšie až by som povedala že za mnou.
Cudzia ruka pristala na mojom pravom ramene.
"Stoj!"
"Daj mi pokoj!" trhla som rukou aby som striasla Sebastianovu ruku. Otočila som sa k nemu aby som mu videla do tváre. Mal ju jasne pokrčenu.

"Kam si myslíš že ideš?"
"Tam kde nie je nikto z vás. Chcem ísť čo najďalej od vás. Od teba!" slzy som mala na kraji.

Vybrala som mobil z vrecka a zavolala Charliemu bech pride pre mňa a že mu všetko vysvetlim neskôr.
"To ti vôbec nevadí, že krvacaš?!" neviem či to bola otázka.
"Vôbec!"
Postavila som sa ďalej ale on sa nedal a prišiel ku mne.
"Daj mi pokoj Seb! Vážne!
Chcem byť sama." poslednu vetu som zašepkala a otočila som sa mu chrbtom aby nevidel slzu ktorá mi vypadla z oka.

Známe auto sa vyrútilo zo zákruty a zastalo pri mne.
"Laura..." zastavil ma v pohybe jeho hlas "... ak teraz nastupiš..." pozerala som sa cez rameno na zem. Nemala som odvahu sa naň pozrieť "... a odideš s hentým, tak mi ukážeš čo ku mne cítiš." hovoril pomaly a daval dôraz na každe slovo čo povedal. Skoro až šepkal.
Ja som držala kľúčku od auta a rozhodovala sa čo spraviť. Zatlačila som slzy a pozrela sa na Sebastiána. Stál tam s vražedným pohľdom.
Na chvíľu sa nám stretli pohľady. Ja som náš očný kontakt prerušila a záporne pokrútila hlavou.
"Prepáč.." naznačila som ústami lebo hlas sa mi zasekol niekde v hrdle.
Rýchlo som nasadla do auta.
"Choď..!" povedala som šeptom.

Šťastné a veselé  Vám prajem🎄❤

P.s.:
          Ďalšia časť až neviem kedy vyjde                pretože budem meniť mobil a viete... Sviatky. Čiže asi až po novom roku. Ale časti si predpíšem aby som mohla naraz aj viac vydať. Ďakujem za pochopenie❄