Ukradnutý život

11

Evelien sa objavila vo vstupnej hale obrovského hradu. Bola prázdna, aj keď odvšadiaľ počula hlasy valkýr a ich mužov. Nevenovala im pozornosť. Otočila sa okolo vlastnej osi a zamierila do zbrojnice kvôli veľkej pravdepodobnosti boja.

Dala si chrániče predlaktí, kolien a hrudníka. Vzala aj niekoľko zbraní. Nefandila si natoľko, že by porazila niekoho tak mocného ako je vojvodkyňa, ale brániť sa určite bude.

Vybehla po kamenných schodoch na prvé poschodie. Bola tu už toľkokrát, že ju majestátnosť hradu neudivovala. Ozdobné stĺpy podopierali vysoký strop. Na stenách viseli vzácne obrazy a všade sa striedal mramor so skalou. Horiace fakle pred pár desaťročiami nahradili ozdobné svetlá. V celom hrade nebolo okrem prvého a posledného poschodia jediné okno.

Prešla cez dlhú chodbu, na ktorej konci bolo točité schodisko. Vyšla po ňom a takmer vrazila do jedného z mužov. Mal na sebe rozopnutú košeľu a voľné nohavice. Čierne vlasy mal mierne strapaté.

Horúco sa na ňu usmial a v očiach sa mu zaiskrilo. „Pekný deň, mladá valkýra," oslovil ju v starovekom jazyku.

„Zdravím," povedala a snažila sa o príjemný tón. Prečo na ňu tak čumí?

Za mužom sa objavila dospelá valkýra s jasnými blond vlasmi a poklepala ho po pleci. „Na tú zabudni, nemá ani osemnásť," upozornila ho.

Muž si ju smutne premeral. „Škoda." Žmurkol na ňu.

Valkýra ho plesla po hlave a on sa nevinne uškrnul, aj keď si určite musel predstavovať Evelien bez oblečenia. „Choď si vybiť energiu na niekom inom."

Odišiel a ona vďačne pozrela na staršiu valkýru. „Takto sa správajú ku každej?"

„Dospela si, Evelien," pripomenula jej valkýra. „Buď opatrná, inak skončíš so zlomeným srdcom." A zmizla na schodisku.

Akoby na to mala čas. Vyšla ešte vyššie, na piate poschodie, a to ešte nebola ani len v polovici hradu. Spoznala chodbu, o ktorej sa jej snívalo, a obzrela sa na obe strany. Bola sama. Červený koberec tlmil jej kroky.

Prešla rukou po stene. Po pár metroch našla nenápadné runy. Prehmatala ich prstom. Tieto kúzla nepoznala. Ako je to možné? Myslela si, že sa naučila všetky už ako malá – vojvodkyňa na tom trvala. Každá valkýra musí ovládať prastarý jazyk a mágiu rún.

Šla vpred, neustále vpred, chodba sa zdala nekonečná. Runy pribúdali a žiarili zvláštnym svetlom. Iba vďaka tomu videla na chodbu.

Odrazu zastala a vlasy na krku sa jej zježili. Otočila sa a počas toho pohybu tasila dva krátke meče.

Na začiatku chodby stála vojvodkyňa Vollanová. Nedávny pôrod na nej vôbec nebol vidieť. Svetlé vlasy jej rámovali bledú tvár a na sebe mala obtiahnuté oblečenie valkýr. A chrániče. Ako vždy, bola ozbrojená, ale to je u ich druhu normálne, najmä vo Valhalle.

„Evelien," povedala prekvapene. Potom uvidela výraz svojej poddanej.

Evelien nesklonila zbrane. Chce vedieť, čo je na konci tej mizernej chodby! Ale bojovať s vojvodkyňou?

„Čo tu robíš?" pokúsila sa o rozhovor vojvodkyňa. Evelien takticky uvažovala, kde asi je bývalý vojvoda Akselsen. Prišiel by manželke na pomoc?

„Prišla som navštíviť svoj domov, to sa nesmie?" opýtala sa ironicky. „Čoskoro si sem možno privediem vlastného... muža."

Vollanová nechcela zbytočne útočiť. „Pozhovárame sa, Evelien. Poď preč z tej chodby."