Ukradnutý život

38

Len čo Evelien osamela, dovolila svojej valkýre ovládnuť ju, oslobodila ju a dala jej takmer voľnú ruku. Okamžite sa prepla do bojového módu a prastará sila sa hlásila o slovo.

Cítila životy, ktoré na tomto mieste a v jeho okolí vyhasli. Povolala ich späť do nášho sveta. Odvšadiaľ sa ozýval rev a dupot, ako sa spod zeme vynárali oživené mŕtvoly zvierat.

Bratstvo dohnalo Evelien a namierilo na ňu zbrane, niekoľko nožov okolo nej dokonca preletelo. Brnenie našťastie všetky odrazilo.

Valkýra vyrovnane rozpažila ruky a prikázala oživeným zvieratám zoradiť sa. Boli medzi nimi mačkovité šelmy, kopytníky, ale nejakým zázrakom sa objavil aj medveď a mnoho psovitých šeliem.

Na tri sekundy na seba hľadeli, potom ruky spustila a okolo nej sa prehnali desiatky zvierat počúvajúcich jej rozkazy. Vrhli sa na útočníkov a presne na jej príkaz ich odzbrojili, spôsobili menšie zranenia, alebo ich jednoducho zahnali čo najďalej, kde ich obkľúčia a na chvíľu zdržia. Evelien dovolila svojej moci pôsobiť len jeden deň, aby sa zvieratá mohli vrátiť k svojmu pokoju. Nekromancia nie je prirodzená.

Dopriala si niekoľko sekúnd oddychu, potom sa rozbehla nahor. Neustále mala na očiach chrámy a cestu, preto si všimla, že už bol vyvolaný poplach. Nemala k dispozícii dosť zvierat, aby zabavila všetkých.

Vyliezla na strom, aby odhadla počty. Jej valkýra pocítila silu, ktorú už teraz rozoznala – draci. Zasyčala. Platí ešte Malachiho príkaz, že ich nemusí poslúchnuť? Obávala sa, že to čoskoro zistí.

Zoskočila dolu a jej chrániče o seba cinkli. Kráčala vyššie a uvažovala, ako zmiasť Bratstvo a drakov, aby ostatní mali viac času nájsť oheň. Nechcela ničiť chrámy, určite majú svoj účel.

Odvážila sa prísť až k okraju lesa, aby si lepšie prezrela tie podivné veže. Absolútne sa tam nehodili. Je oheň v niektorej z nich? Aj keby bol, určite je v tom nejaký háčik.

Evelien by stokrát radšej bojovala s drakmi, než hľadala tú horúcu vec. Oheň nech zvládne Romy, ona v tomto prípade spraví špinavú prácu. Nemusela byť jasnovidka, aby vedela, kde sa najpravdepodobnejšie strhne boj.

Vrátila sa do lesa a šla vyššie a vyššie.

Pätica vyšla o pár desiatok metrov hore do kopca, tam ich zastavil pohľad na stráže v pravidelných rozostupoch. Okamžite sa prikrčili za kmene stromov. Poplach nastal už dávno a ich nepriatelia boli o to ostražitejší. Kráčali sem a tam, všetko pozorovali prižmúrenými očami.

Kvôli hustému lesu nikto nevedel odhadnúť, koľko ich tu je a či proti nim vôbec majú šancu. Ich prítomnosť len potvrdila, že tam hore je niečo dôležité.

Gabriel nacvičenými znakmi signalizoval Malachimu a Markusovi možný postup. Dievčatá na nich civeli ako na mimozemšťanov.

„Rozumieš im niečo?" šepkala Marina Romy. Boli dosť malé na to, aby sa ukryli za jediným kmeňom.

„Nie, Markus ma to nikdy nenaučil."

„Ste spolu už desiatky rokov a niečo takéto dôležité ťa nenaučil?"

„Sú aj príjemnejšie spôsoby ako tráviť voľný čas, vieš?" Vyklonila sa spoza stromu a spýtavo pozrela na Markusa.

Zamával jej a v tej chvíli spolu s Gabrielom vyskočili spoza stromov. Stráže si ich hneď všimli a pustili sa za nimi. Keď ich niekto dobehol, strhol sa rýchly boj a potom unikali čo najďalej.