Ukradnutý život

25

Niekedy uprostred noci, keď všetci tvrdo spali, Evelien otvorila neprítomné oči a posadila sa. Marina vedľa nej bola otočená chrbtom a Romy mala cez oči prehodenú ruku. Nikto si jej námesačnosť nevšimol.

Vstala a bez jediného zakopnutia vošla do vedľajšej izby. Ani tam sa nikto nezobudil, kým neodhrnula prikrývku na posteli pre jedného, kde ležal Malachi. Ten sa okamžite strhol a vyvalil na ňu oči, keď si pohodlne ľahla vedľa neho.

„Evelien?" špol unavene. „Už zase?"

„Hmm."

Odsunul sa. „Jasné. Eva. Zvyknutá, čo? Nuž, toto nie je moja široká posteľ." Zoskočil z nej a prikryl neprítomné dievča. Potreboval sa vyspať a s ňou vedľa sa mu to nepodarí.

Zatriasol spiacim Gabrielom.

„Čo je," zamrmlal nezrozumiteľne. „Horí?"

„Gabriel, mám v posteli Evelien," zašepkal Malachi s pohľadom upretým na spiacu valkýru.

Ani len neotvoril oči. „A čo, potrebuješ návod?" Pretočil sa na druhý bok.

Zatriasol ním ešte silnejšie. „Preber sa, ty tĺk! Evelien spí v mojej posteli, vymeň sa," prosil ho.

„Mám s ňou spať ja?"

Tentoraz ho nadvihol za vlasy. „Neskús!"

Gabriel sa ihneď prebral. „Hej, čo je?"

„Choď spať vedľa, ja sa vyspím tu," vyjednával.

„A prečo by som to robil?" opýtal sa ospalo s napuchnutými očami.

Malachi prosil nebesia o trpezlivosť. „Pretože je päťdesiatpercentná pravdepodobnosť, že budeš spať vedľa Mariny."

To už znelo zaujímavejšie. „No, že si to ty..." Nemotorne spal a v tme sa potácal do druhej izby. Ľahol si do manželskej postele vedľa spiacej upírky, ktorú to konečne prebralo.

Natiahla ruku, aby skontrolovala, či je Evelien v poriadku a zarazila sa, keď narazila dlaňou na jeho hruď. Chvíľu hmatkala, aby sa uistila, že sa nemýli. „Ty, Eve, prisahala by som, že ti niečo chýba." Otočila sa k nemu.

Zívol. „Je vedľa, zase bola námesačná."

Nadvihla sa na lakti. „A je v poriadku?"

„Uhm."

Bola príliš unavená, aby ju šla skontrolovať. Napravila si vankúš a ihneď zaspala.

Evelien ani po svojom premiestnení do inej postele nemala pokoj. Podvedomie sa ju rozhodlo potrápiť starou spomienkou...

Opäť bola Evou a v nepohodlných šatách sedela schúlená na posteli v akomsi hostinci nevedno kde. Steny boli ošarpané a nábytok sa rozpadal.

Ukryla si tvár do dlaní a z očí sa jej vykotúľali slzy. Krútila hlavou, potláčala vzlyky, ale nešlo to. Odrazu sa posteľ vedľa nej prehla a čiasi ruka ju chlácholivo objala a pritisla k mocnému, horúcemu telu. Eva sa o neznámeho vďačne oprela a rozplakala sa ešte silnejšie.

„Ja to nemôžem urobiť," ľutovala sa. „Nedokážem to. Tak strašne to bolí."

Muž vedľa nej ju objal aj druhou rukou a pohladil ju po jemných vlasoch. „Musíš, Eva. Trhá mi srdce, že takto zničím to, o čo ste tak dlho bojovali." Nadvihol jej bradu a ona sa zahľadela do krásnych modrých očí. Ich majiteľ bol asi v Malachiho veku a blond vlasy mal len o niekoľko odtieňov tmavšie. Bol však vyšší a o niečo mocnejší. Zvieral ju v náručí a súcitne si vzdychol. „Ak to neurobíš, na všetko príde. To nesmieme dopustiť."