Zlomená myseľ ✔

20. Kapitola

Kľačala som nad mŕtvym telom Kataríny a nespokojne som pozornými očami sledovala celú situáciu. Pár čarodejníkov nepokladalo za dôležité, sledovať troch mŕtvych, ktorí sa dobrovoľne vydali do sveta zomrelých a preto si išli pospať. Ja spolu s Alexandrom som bola najbližšie k im telám, boli sme pripravení metať aj bleskami, keby sa niečo pokazilo.

Opodiaľ stála Lana blízko Roberta a niečo si šepkali, Robert však nevyzeral, že by sa mu páčilo, čo mu Lana rozprávala. Mne však nemohol ujsť, ako sa tí dvaja na seba pozerali so strachom, starostlivosťou a zvláštnou láskou.

„Niečo je zlé!" začal krútiť hlavou Alexander a pozrel sa na presýpacie hodiny, ktoré dosypali. Hovoril, že bežne im stačí taký čas, aby sa Katarína mohla vrátiť , no ani jeden telo nevykazovala známky života. Načiahla som sa po hodiny a obrátila som ich naopak, nechcela som si pripustiť, že by sa niečo mohlo pokaziť.

„Daj im čas, prosím." Tá prosba ho prekvapila. On tak tiež prosil, aby sa nič zlé neudialo. Prešli sme dlhú cestu aby život Kataríny skončil tak hlúpo, potrebovala som ju, pri pohľade na Alexandra, vždy dokonalého a majestátneho, som si všimla ako si začal od nervozity obhrýzať nechty. „Ani ju nepoznáš," pripomenula som mu, chcela som vidieť jeho reakciu.

„Že ju nepoznám? Poznám ju stovky rokov, dlhšie ako je ona na svete. Milujem ju." Jeho vyznanie znelo úprimne a od srdca, Alexander sa nad ňou ešte viac naklonil a pohladkal ju po bielej tvári. „Počkám tu chvíľku, choď sa pozrieť za ním, ak by sa niečo stalo okamžite ťa zavolám." nehľadel mi do očí, hľadel len na ňu. Len s obrovskou námahou som sa dokázala postaviť na nohy a odísť od Kataríny. Kiež by som to mohla urobiť za ňu.

Zamierila som do komnaty, kde bol Viktor s Paulin a Markusom. Potrebovala som sa ubezpečiť, že je Viktor už v poriadku, chcela som mu povedať, že ho milujem. Otvorila som dvere a vošla som do miestnosti. „Adalein." Ako prvý si všimol moju prítomnosť Markus a prehovoril na mňa. „Je všetko v poriadku? Už sa vrátili?" pokrútila som hlavou a pristúpila som k Viktorovi, ktorý spal.

Paulin bola hore a nechala si od otca šuchať nohy, pristúpila som k nej, aby som skontrolovala horúčku. Prekvapilo ma to, no žiadnu nemala. „Uzdravila sa? Prečo ju nechala Elena na pokoji." Pozrela som sa s nepochopením na Markusa, ktorý okamžite odvrátil pohľad. Potom som znova pozrela na Viktora, ktorý mal čoraz viac mŕtvolnejšiu farbu a na Paulin, ktorá mala ružové líčka. „Čo spravil?"

„Nezobral si ten liek, dal ho jej," vysvetlil mi Markus, no ani nemusel. Veľmi dobre som vedela, čo Viktor spravil. Zachránil moju dcéru.

„On však zomrie," vyslovila som to ako keby to bola nezaujímavá nezáživná vec. Smrť nebolí a ani sa z nej neradujem. Je neutrálna, nevyvolá v hĺbke duše nič.

„Zachránil ju, zomrela by."

„Zastavila by som to, zastavila by som tú sviňu a nezomrel by ani jeden!" môj hlas bol intenzívnejší až som nedopatrením prebudila Viktora.

„Adalein, nekrič!" prikázal mi môj polomŕtvy druh. Prešla som okolo postele a sadla som si k nemu, chytila som mu ruku a pobozkala som ju, snažila som sa zastaviť slzy, ktoré začali kvapkať na posteľ.

„Si idiot!" bol to obrovský idiot a toto si nezaslúžil.

„Budeš v poriadku, viem to. Ty a aj Paulin, obe budete v poriadku, v poriadku, v poriadku." Opakoval sa a stískal mi ruku, stisk však pomaly začal povoľovať, Viktor strácal silu.

„Nájdem spôsob, ako ťa postavím na nohy. Musíš vydržať, rozumieš mi? Vydrž Viktor, kvôli mne, pre našu budúcnosť." Načiahla som sa za prázdnou malou fľaštičkou, kde bola upírska krv. Inštinktívne som si strčila malíček do nej a na špičku prsta nabrala kúsok krvi, ktorá tam ešte zostala. Strčila som prst do Viktorových úst a on ho oblízal. Urobila som to znova, no prst bol len trošku sfarbený do červena, aj tak som ho donútila Viktora olízať. „Nedovolím ti zomrieť."

„Prestaň sa o mňa strachovať Adalein, ak toto má byť môj koniec tak ho prímam. No neplánujem odísť skôr ako sa všetky veci vyriešia a presvedčím sa, že ty budeš v poriadku." Mala som mu sto chutí vynadať za to, aký hlúpy je. Nemal právo sa obetovať, nemal právo rozprávať predo mnou o tom, že zatiaľ čo svet sa dá dokopy, on ma opustí. Nezvládla by som to.

„Adalein!" započula som krik Alexandra, sľúbil mi, že ak sa niečo pokašle, tak na mňa zakričí. Moja myseľ však samú seba presviedčala, že už je po všetkom a Alexander na mňa kričí preto, lebo sa už Katarína vrátila.

Postarám sa o nich, choď," povedal Markus a aj som prikývla. Ako šíp som vystrelila a mierila som za hlasom Alexandra, ktorý na mňa kričal.

S hrôzou som prišla do strašidelnej situácií.

Lana s Robertom stáli pred telom, ktoré sa hýbalo a chrčalo na zemi a bránil ho pred Alexandrom, ktorý v miestnosti vládol surovou mágiou.

„Čo sa stalo?" hlúpa otázka, pretože som si uvedomila, že to nebolo Katarínine telo, ktoré sa hýbalo. Pozreli sa na mňa oči ľudského proroka, on sa vrátil, nie Katarína. „Čo si kurva urobil?" zhúkla som po ňom a automaticky mi Robert zabránil v tom, aby som ho rozdrapila ako hada.

„Upokojte sa obaja! On nám to povie, no ak zomrie, bude táto obeť nanič!"

„Nechápeš to, ona je mŕtva, nezáleží už na ničom!" Alexandrov hlas bol tak žalostný, sklonil sa nad Kataríniným telom a zatriasol ním.

„Čo sa stalo?" vyzvala som proroka, aby rozprával, no môj hlas rozhodne nebol pokojný.

„Nebola to moja chyba, akonáhle sme tam prišli, boli sme sa rozprávať s tou divnou ženskou a keď sme chceli Katarínu vyprevadiť späť, tak nás prepadli. Bola to banda férov a na čele bol férsky čarodejník Ashein, ktorý zabránil tomu, aby sa Katarína vrátila späť. Povedala mi, že sa musím vrátiť ja a podať vám informácie." Ashein, Ashein a Ashein. Celá moja myseľ kričala jeho meno.

„Nie, to by nespravil. Ashein Katarínu vždy chránil!" zhúkla som po ňom a aj tá farba, ktorá sa mu začala vracať do tváre, zmizla. „Miloval ju, zomrel pre nás, neverím, že by ju tam zdržal, nemohol!" lomcoval mnou hnev a znova som pocítila mágiu, ktorá začala nado mnou vyhrávať. Lana odstrčila Roberta a chytila ma.

„Adalein, musíš sa upokojiť!" zatriasla mnou. Moja sebakontrola sa začala vracať.

„Pošli ma za ňou, dostanem Katarínu preč z toho sveta." Obe nás zaskočila požiadavka Alexandra, ktorý bol smrteľne vážny a kľakol si pred nás.

„Alexander, jediná možnosť ako ťa tam poslať, je ťa zabiť, nevrátiš sa späť, budeš mŕtvy."

„Na tom nezáleží, ja ju tam nenechám."

Ďakujem vám za prečítanie. :)