Zlomená myseľ ✔

21. Kapitola

Katarína sa s trpkosťou pozerala do až príliš známych očí, presne tie oči sa pred rokmi na ňu s láskou pozerali a práve dnes sa práve tie oči stali jej katom. Nemyslela si, že ak ju raz niekto zabije, bude to jej prvý milenec Ashein. Osud sa jej vysmieval do tvár, ale prečo? Prečo to dočerta musel spraviť?

„Nepozerajte sa na mňa tak, princezná! To, že ste sem sama dobrovoľne prišla, som musel využiť," povedal férsky čarodejník, ktorý pre ňu a Adalein zomrel, no na jeho tvári nezostal ani jeden výraz, ktorý by bol Kataríne známy. Neusmieval sa, no ani sa nemračil, len tak tam stál s pokojnou tvárou, ako keby ju ani pred pár minútami doslovne nezabil.

„Prečo? Dočerta, prečo si ma tu zadržal?" ona za to svoje emócie krotiť rozhodne nedokázala. Sľúbila Alexandrovi, že sa vráti. „Čo si žiarlil? Daj mi aspoň rozumné vysvetlenie, prečo si mi pokazil celý život za, ktorý si ty mimochodom položil ten svoj! Mal si ma chrániť." Katarína sa nehnevala pre to, že bola zdržaná v ríši mŕtvych a tým sa stala aj on mŕtva a nemohla sa vrátiť späť do svojho tela, Katarína sa hnevala preto, lebo to urobila práve táto osoba. Asheinovi bola roky vďačná za jeho hrdinskosť, obetavosť, no v očiach tohto muža videla len chlad.

„Ten sľub, ktorý som ti dal. Pamätáš sa naň? Povedal som ti, že nikto ani smrť ma nezastaví, vždy vám budem po boku. Keď som vám to sľuboval, nemohol som tušiť, ako doslovne si ten môj sľúb zoberie vládkyňa mŕtvych. Musím ti stáť po boku Katarína, vidieť všetky tie tvoje chyby, tvoju bolesť a tých mužov, ktorí sa objavujú v tvojom živote a ty sa do nich zamilovávaš presne tak isto ako som sa ja zamiloval do teba. Kvôli tebe som zomrel, nedovolím ti aj v pekle ma znova zničiť." Konečne Katarína uvidela na jeho tvári hnev, bolo jej okamžite jasné, že svoj záchranársky čin oľutoval a že ich veľkolepá láska sa z jeho strany zmenila na nenávidenie, Katarína mala silné nutkanie mu konečne povedať pravdu.

„Takže teraz si vysvetlíme dve veci, budeš ma počúvať? Po prvé si hovoril o tom, že si zomrel kvôli mne, čo je len polovičná pravda. Ja som Adalein zavolala spolu s nami, no to ty si sa z čistoty a láskou, ktorá napĺňala tvoje srdce, hodil pred ňu a pred šíp. Taký krásny čin, ktorý vykonal živý Ashein v mojej mysli ty nedokážeš spochybniť. A po druhé, nikdy som ťa nemilovala, využila som ťa, aby ma Pandora nevydala za upírskeho princa. Spočiatku mi to bolo aj ľúto, no teraz mi to už nie je." Ashein sa až príliš rýchlo začal ku nej približovať so zdvihnutou rukou. Čo jej chce urobiť? Zabiť ju? Však už mŕtva bola! Nemala hmotné telo. To si očividne aj on po chvíľke uvedomila preto zastal pár centimetrov od nej, Katarína sa pohŕdavo na neho pozerala. „Prach si a na prach sa obrátiš, na teba to presne sedí. Nič ľudské z teba nezostalo, len ten prach. S dovolením ja teraz odídem, pretože nechcem sa od teba nakaziť touto ľahostajnosťou. Ak raz v sebe objavíš toho Asheina, ktorý zachránil dve dievčatá a budeš sa mi chcieť ospravedlniť, vyhľadaj ma. Dovtedy sa odo mňa drž ďalej, ktovie čo by ti urobila vládkyňa smrti za podlosť." Keď Katarína spomenula vládkyňu smrti, Ashein jej utvoril priestor, aby ju nechal slobodne odísť.

„V skutočnosti som ti urobil láskavosť, aj tak tam všetci hore pokapete. Neverím, že by práve Adalein s tým tvojim čarodejníkom, dokázala spasiť svet!" zakričal po nej Ashein, keď odchádzala. Na chvíľku zastala vo dverách a uvažovala, či by mu mala na to niečo povedať. No náhle sa rozhodla, že práve on jej nestojí za slová a že je predsa v ríši mŕtvych, mohla znova stretnúť mamu, rozhodne tu musela byť a Katarína zo všetkého najviac túžila po tom aby ju mohla znova objať.

XXX

Ríša mŕtvych bola však sakramentsky rýchla a ona bola veľmi pomalá. Dokonca ani poletovať cez kamenne domy nevedela ako ostatní duchovia, čo zistila keď si s úsmevom poriadne narazila nos a skoro zlomila ruku. Katarína si uvedomovala jediné, bola zvláštnym mŕtvym duchom, nepodobala sa na tieto príšery, ktoré bez svedomia sa pohybovali svetom.

Pripomínalo jej to domov, aj tu boli domy, ktoré patrili daným mŕtvym bytostiam. Zväčša ich jedinou prácou bola starosť o tých, ktorých zanechali tam hore, aspoň tu mali zvláštny pre Katarínu až príliš desivý pokoj. Všetko bolo tiché a jej zmysli z toho šaleli, bola zvyknutá na zvuky bitky, radosti a smútku. Nečudovala sa, že sa tu Ashein zbláznil, ona veľmi dobre vedela, že sa tu zblázni tiež.

Hľadela na tmavočervené nebo a preto nedopatrením prešla cez ducha. Striaslo ju a po rukách jej naskočili zimomriavky, čože? Však bola duch! Ako mohla cítiť zimomriavky.

„Katarína?" tento hlas by spoznala veľmi rýchlo, hlas ktorý už tak dlho nepočula a ktorý jej chýbal.

„Milan?" Bol pred ňou. U neho sa nedalo spochybniť, že je duch, bol až príliš mŕtvy, presne tak isto ako Ashein, no na Milanovej tvári sa objavil úsmev a okamžite nastavil náruč, aby ju mohol objať. Čiastočne ju aj dokázal objať, keď sa ona na to sústredila, no ale aj tak jeho ruky prešli cez ňu, ako keby bola z mäsa a kostí.

„Čo sa ti to stalo? Prečo vyzeráš tak zvláštne?" okamžite sa jej pýtal a skúmal jej tvár. Po jej líci však začali stekať slzy.

„Nemala som šancu sa s tebou rozlúčiť, je mi to tak veľmi ľúto, že som sa o teba nevedel postarať lepšie. Že som ťa nezachránila." Milan však nad jej vzlykmi len pokrútil hlavou.

„Katarína, ja to všetko viem, strážil som ťa. No, teraz musíme zistiť, čo s tebou je. Ako keby si tu aj bola a aj nebola, ako je to možné ako si zomrela? Možno sa ešte môžeš vrátiť do sveta živých." Razene pokrútila hlavou.

„Bola som zabitá spolu s dvoma ďalšími pri rituály, kedy sa len jeden z nás môže vrátiť do sveta živých. Ten jeden sa už vrátil a ja som tu už uviazla navždy. Nedostanem sa cez závoj späť, kráľovná smrti ma nepustí."

„Ale pustí, keď s ňou prehovorím ja."

Ďakujem vám za prečítanie. :)