Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

6. Kapitola

 Keď sa prebudili, netušili, koľko času už prešlo odvtedy, čo ich sem zavreli. Pôvodcom zvuku čo ich prebudil bol úlisný starý dozorca, keď otváral Sarahinu celu.

 „Tak zlatko znovu sa vidíme. A to som si už myslel, že konečne s tebou skoncujú. Bola a stále si tým najhorším a najneoblomnejším väzňom, akého som kedy mal. Ale to už iste vieš. Počul som, že sám kráľ príde s tebou skoncovať. Naozaj neprezradíš kde si to ukryla? Možno by ťa ušetril." Hovoril svojím nepríjemným škrekotavým hlasom. Noemhy pri tom hlase prebehla hlavou myšlienka, či ho voľakto nepriškrtil. Poznala také prípady u väzňov, ktoré sa vzpierali „spravodlivosti" jej otca.

„Nikdy! Nepoviem vám nič. A okrem toho, už to určite nie je tam, kde som to videla naposledy. Teta to už určite premiestnila. Máte jednoducho smolu." Sarah použila najlepšiu zmes výsmech a pohŕdania, tak v hlase, ako aj v tvári.

Dozorca sa kyslo usmial. „Lenže ty to prezradíš. Ja a ostatní kati sú nič oproti kráľovi. Prezradíš čokoľvek, keď sa do teba pustí."

Veľmi dobre vedela, že dozorca hovorí pravdu. Horúce kutáče, škripec, lámanie kostí.... to bude nič oproti kráľovým čarom. Čakala, že príde už skôr, ale asi ho tak veľmi nezaujímala na to, aby si prišiel špiniť ruky sám.  Mala šťastie v nešťastí, lebo všetky rany mala vyliečené. Dokonca aj jazvy. Bola zvyknutá na tvrdé zaobchádzanie, no nebola si istá, ako bude kráľ zaobchádzať s Noemhy. Nepochybne horšie ako s ňou.

Dozorca sa zasmial. „Budeš ešte prosiť, aby si mohla prezradiť, kde to je." Vyšiel von a zabuchol za sebou mreže, ktoré zamkol veľkým zdobeným kľúčom. Na veľkej karičke mal takých ešte päť.

Teraz vytiahol iný kľúč, ktorým otvoril celu s Noemhy. „Netušil som, že tu niekedy budem mať takú vzácnu návštevu," s tými slovami sa hlboko poklonil.

Noemhy však našla v sebe všetko opovrhnutie voči tomuto mastnému tučkovi, a fľusla mu do tváre poriadny pľuvanec. Dozorcovi prešli po tvári všetky farby dúhy. Potlačil však výbuch hnevu, priskočil k nej a strelil jej facku. Noehmy však vydržala a zadívala sa mu do čiernych očiek. To ho nahnevalo a strelil jej aj z druhej strany.

„Dosť!" Hlas sa rozľahol po celej miestnosti. „Ako sa opovažuješ?!" Ten hlas patril kráľovi, ktorý nehlučne prišiel dnu, prešiel k dozorcovi, ktorý padol na kolená. „Čo si to dovoľuješ k mojej dcére, ty smradľavé prasa?!" povedal a udrel dozorcu z celej sily do brucha. Dozorca sa začal dusiť. Sarah zo svojho pohľadu videla, že pľuje krv. „Pakuj sa odtiaľto!" Dozorca sa ťažkopádne zdvihol a s kašľom odkrýval.

„Princezná, dcérenka, porozprávajme sa. Pomôž mi. Nechcem ti ublížiť. Ak sa ospravedlníš za všetko, čo si vykonala a sľúbiš, že už nikdy nevstúpiš do lesa, budem k tebe mierny a nechám ťa len zbičovať." Jeho hlas bol sladký ako med. „Ublížil ti. Sľúb mi to a už sa k tebe nik takto správať nebude. Budeš konečne žiť ako ozajstná princezná.  Tak čo?"

„Poď bližšie otecko. Niečo pre teba mám." Kráľ so zdvihnutým obočím podišiel celkom blízko k Noemhy. „Tu máš, ešte som ti trochu odložila."

Pľuvanec pristál na kráľovej tvári. Ten sa najprv nahneval, no potom sa usmial...a pred očami Noemhy pľuvanec zmizol.

„Veď ty časom pochopíš, že si si zle vybrala. Budeš ma ešte prosiť, aby si mohla žiť ako princezná."

Noemhy pohŕdavo odfrkla. „Prečo by som nemohla chodiť do lesa? Tam som predsa vyrastala."

Kráľ sa zaškeril a odvetil: „Uvidíš." S tým slovom odišiel z cely Noemhy a vošiel k Sarah. „Tak čo, zlatko, začneme? Vraj odmietaš ale uvidíme či ťa presvedčím."

„Nikdy!"

„Ako chceš, priprav sa." Kráľ sa pozrel na Noehmy a žmurkol. Potom sa zahľadel Sarah do očí. Trvalo to dlho, kým sa pozrel inam.

Sarah zostala s doširoka otvorenými očami. Kráľ jej cez očný kontakt posielal obrazy. Hrôzostrašné obrazy. Týkali sa Noemhy. Ako ju bije. Pozrela tým smerom na Noemhy. Tá tam ležala zakrvavená spolu s jej tetou. Sarah zvreskla. Išiel k nim vojak a začal ich bez milosti bičovať. Sarah sa vzpierala a zatvárala oči, no nijak to nepomáhalo. Po tvári je stekali slzy.

Kráľ sa smial. Prečo by aj nie, keď ilúzie sa mu vždy tak darili.

„Sarah! Čo ti je?!" zvolala Noemhy hlasom plným hnevu zmiešaným so strachom a prekvapením. Sarah však počula čosi iné. Kráľov smiech je pripadal ako bezuzdná zábava vojaka z toho, že môže spôsobovať bolesť je záchrankyni a tete. Zvolanie Noemhy je myseľ premietla ako krik bolesti oboch bičovaných. Keby mohla, priložila by si ruky k ušiam.

„Prestaňte, oni nič nevedia! Už im neubližujte! Oni naozaj nič nevedia!" Sarah to kričala stále dookola s obrovskou bolesťou v hlase, a pritom sa jej z očí rinuli potoky sĺz. Zviezla sa po stene a väčšinu slov čo povedala, už akoby hovorila skôr pre seba. Hlas mala zachrípnutý.

Noemhy sa tiež rozplakala, hoci celkom nechápala, prečo jej spoločníčka plače. Čo však vedela bolo, že jej musel kráľ nejako veľmi ublížiť. Stále tam stál a upieral radostný pohľad na Sarah. Občas hodil očkom aj na Noemhy a tá v nich vtedy uvidela iskierky radosti, ktoré tam boli vždy, keď sa mu niečo darilo tak, ako si predstavoval.

Sarah zostala za tú chvíľočku naozaj zúbožená. Bola opretá o stenu, nohy sa snažila mať čo najbližšie k sebe a ruky tiež, no keďže ich mala pripútané, skôr len viseli. Potichu plakala a hovorila nejaké nezmysly, ale Noemhy nedokázala rozoznať jej tichý šepot.

Kráľ si oproti nej opäť čupol. Násilím jej podvihol hlavu. Bránila sa, ale bradu jej chytil do pevného zovretia. Znova s ňou hodných pár minút udržiaval očný kontakt. Následne jej pustil hlavu a postavil sa. Zahľadela sa do vedľajšej cely. Noemhy sa na ňu usmiala. Sarah sa ale len prekvapene pozrela.

„To je nejaký váš špión? Mňa neoklamete. Pred chvíľou som Noemhy videla polomŕtvu!"

„Nie Sarah, to som ja! Žiadny špión! Kráľ sa ti asi zahrával s mysľou!" Zvolala Noemhy.

„Vážne? Radšej nikomu veriť nebudem, špiónka!" hovorila plačlivým hlasom. „Čo ste spravili s tetou?" obrátila sa na kráľa. Ten sa usmial, lebo to dopadlo ešte lepšie, ako predpokladal. Doplietol ju tak, že teraz už ani nevie, čo je realita a čo je predstava.

„Noemhy ti hovorí pravdu. Naozaj som sa ti zahral s mysľou," využil situáciu. Mohol to len zhoršiť, čo sa mu náramne hodilo.

„A odkiaľ beriem záruku, že sa mi s ňou nezahrávate aj teraz?! Ste zviera! Odporné, slizké, zlé stvorenie!" Nahnevala sa.

Noemhy bola zmätená zo správania novej priateľky. Čo jej ukázal jej otec? Prečo má také zvláštne reči? To jej ukázal také hrozné veci, že sa načisto pomiatla? Lenže ako ju dostať z pomiatnutia? To naozaj nevedela. Ktovie, čo s ňou robili predtým? Ak sa s ňou zahrávali takto aj predtým, nečudovala by sa takémuto správaniu. Nateraz však vedela, že Sarah bude trvať dlho, kým sa vylieči zo psychickej ujmy. Takéto a iné myšlienky vírili Noemhinou hlavou ako dotieravé muchy.

Kráľ vyšiel z cely Sarah, zamkol a sladkým hlasom povedal: „Dúfam, že si tu pobyt užijete a očakávajte moju návštevu v čo najkratšom čase." Uklonil sa im posmešne a odišiel.

Hneď za ním prišiel vojak. Prišiel k cele Noemhy a usmial sa. „Konečne sa aj tebe dostane trest. Poriadny trest aký ti patrí. Teším sa a som poctený že môžem pomôcť aj ja."

Noemhy sa buď nezľakla alebo to nedala najavo. „To sa kráľ až tak ponížil, že musel najať také niečo ako si ty? Vieš myslela som si, že to bude trest na úrovni."

Vojak sa naštval ale mal toľko rozumu aby počkal. „Veď ty uvidíš!" povedal a zmizol v prítmí východu z väznice. Noemhy zosmutnela. Čo to so Sarah porobili? Urobí to kráľ aj s ňou? O tom pochybovala. Keď si tohoto vojaka najal, znamená to, že mučenie bude fyzické.

 Medzitým kráľ vo svojej komnate sedel, prežúval lahodné mäso a premýšľal nad svojou dcérou. Je presne ako jej mama. No mučenie ju zmení. Aj túčarodejnicu zmenilo. Ale čarodejnicu treba ešte viac popliesť. Kráľ sa usmial. Áno, mučenie mu vždy tak šlo.