Asgamoroth: Dcéry Zla ✔

9. Kapitola

 Milgik sa za ňou rozbehol a začal ju trhať. Zaboril svoje dlhé zuby do jej tela. Cítila a uvedomovala si všetko. Každý jeden nerv svojho tela, všetku bolesť. Ako to? Mala byť predsa mŕtva a ten netvor spolu s ňou.

Otvorila oči, no po chvíli ich zas zavrela. Videla len nekonečnú bielobu. Možno som v nebi, bola jej prvá myšlienka, no hneď sa sama usmiala nad toľkou naivitou. Súdila tak podľa čoraz zreteľnejšie, k nej doliehajúcich hlasov vojakov. Boli tam dvaja a o čomsi sa dohadovali. Možno by som ich dokázala poraziť, pomyslela si. Ale hneď ako sa pomrvila v mäkkej, teplej a pohodlnej posteli, zacítila tlmenú bolesť v hrudi, sprevádzanú bolesťou hlavy. Radšej si ešte trocha odpočiniem, pomyslela si.

Hlasy vojakov už počula celkom zreteľne: „... ho zabila a potom ju ťažko zranil. Stavím dvakrát toľko na to, že keď sa preberie, nebude môcť ani vstať."

Takže som ho predsa len zabila a ten sen bol iba obyčajná nočná mora. Zvláštne, nemohla sa ubrániť pocitu, že tento sen nebol posledný s tým hrozným tvorom. Pomaly otvárala oči. Najprv len na maličkú štrbinku, prižmúrené a napokon ich celkom otvorila. Druhý vojak zatiaľ odpovedal, pričom princeznine otvorené oči si vôbec nevšimol.

„Podľa mňa ju za chvíľu kráľ príde skontrolovať, takže by sme sa odtiaľto mali pratať." Druhý vojak bol očividne múdrejší.

Noemhy začula otvorenie ťažkých dverí, akési zapraskanie a buchnutie dverí. Odvážila sa poobzerať. Bola v celkom malej a útulnej izbietke. Narozdiel od väčšiny izieb v zámku nebola kamenná, ale vyložená drevom. Nebolo tam nič, okrem dvoch postelí.

Keď uvidela osobu na druhej posteli, hneď sa naplno prebrala. Sarah vyzerala akoby len spala, no inštinkt Noemhy hneď napovedal, že je pod kráľovými čarami.

Vtom sa dvere otvorili a dnu vošla mladá žena. Noemhy takmer zabudla dýchať. Bola to až priveľmi známa osoba. Jazvy jej nikdy nedovolia zabudnúť. Vlasy farby planúceho ohňa mala pevne zopnuté. Hrdé črty tváre mala ako z kameňa. Iba v očiach jej svietili iskierky radosti. Radosť? Osoba, ktorá by sa jej mala poďakovať za život, sa raduje? Katy, tak sa volala. Radosť však zmizla s kráľovým príchodom. Teda, okrem tej kráľovej. V očiach čiernych ako noc mu planuli plamene radosti, samoľúbosti a zadosťučinenia.

Noemhy sa cítila príliš zraniteľná, keďže ležala, preto si chcela sadnúť. Keď sa však pokúsila prehodiť nohy cez posteľ a zodvihnúť sa zabránili jej v tom dve veci. Po prvé: bodavá bolesť v hrudníku, ktorá jej prúdila vo vlnách celým telom a zvierala telo v bolestnom kŕči. Tá druhá vec ju úprimne zaskočila: okolo jej postele bolo neviditeľné magické pole, ktoré jej zabraňovalo pohnúť sa. Hodila na kráľa nevraživý pohľad. Myklo mu kútikmi úst. Katy zatiaľ stála pri dverách s pokorne sklonenou hlavou. V rukách mala podnos s dvoma zakrytými tanierami a dvoma hrnčekmi z ktorých stúpala para.

Kráľ pristúpil k Noemhy. „Som rád, že si sa už prebrala. Vieš, mal som trochu obavy, či som ti vyliečil tú ranu dostatočne."

Noemhy sa chrapľavo zasmiala. „Ty a mať obavy? Aspoň neklam."

„Ale áno, dokonca som nechal aby ti pripravili tvoje obľúbené raňajky. Vieš, veľmi si ma prekvapila. Tvoj výkon v aréne... Doteraz som netušil, aká sila v tebe drieme. Samozrejme, máš ju mať po kom."

„Myslíš, že ti skočím na tieto sladké rečičky? To by som ťa najprv nemohla poznať."

 Prikročil k jej posteli a sadol si. Očividne mu jeho kúzla nemohli nič urobiť. „No ohromila ma ešte jedna vec," pokračoval akoby jej slová nepočul. „Povedal som ti, že tá čarodejnica pocíti všetku tvoju bolesť ako svoju vlastnú. A ak zomrieš, zomrie aj ona. No ty si napriek tom neuhla. Myslel som, že ti na nej záleží viac."