Nenávisť je len láska čo zablúdila

2. Triediaci klobúk, zradcovia krvi a takmer bezhlaví duchovia

Na chodbe som osamela a dvere do Veľkej siene sa zatvorili, no o chvíľu som začula dupot nôh a zjavili sa pri mne malé deti v sprievode vysokej čiernovlasej čarodejnice v smaragdovozelenom plášti. Tvárila sa veľmi prísne a pri pohľade na ňu mi zišlo na um, že tú si veru neradno pohnevať. Pery mala stiahnuté do tenkej čiarky a vlasy schované pod špicatým klobúkom.

,,Vy musíte byť slečna Lumierová, všakže?" spýtala sa ma a ja som pokorne prikývla.

Poobzerala sa naokolo, akoby niekoho hľadala.

,,A váš brat?"

,,Netuším kde je, madam..."

,,McGonagallová," doplnila ma. ,,Profesorka McGonagallová."

,,Teší ma," slušne som odvetila.

,,No čo už," vzdychla si. ,,Počkáte tu, kým roztriedime prvákov do ich príslušných fakúlt a keď skončíme, môžete ich nasledovať aj so svojim bratom. Rozumeli ste?" pozrela sa na mňa spoza tenkých rámov okuliarov.

Prikývla som a nasucho prehltla

,,Nemusíte byť nervózna," prihovorila sa mi teraz už jemnejším hlasom. ,,Triediaci klobúk sa nikdy nemýli."

Ja som len opäť prikývla a pozrela sa dole na svoje topánky.

Potom profesorka McGonagallová zobrala malých zvedavých prvákov do veľkých dverí, pričom mali na tváričkách vydesené, či nedočkavé výrazy. Cítila som sa rovnako. Kiežby to už bolo za mnou.

Zavreli sa za nimi dvere a ja som opäť osamela, aj keď nie na dlho.

,,Sestrička," ozval sa za mnou úlisný hlas môjho staršieho brata.

,,Invictus," vystrašene som poskočila, na čo sa on uškrnul.

,,Vidím, že si nervózna," skonštatoval. ,,Ale prečo? Nie je ti jasné, že je iba jedna fakulta, do ktorej sa môžeš dostať?"

Sklopila som pohľad a skúmala zem.

,,S našim menom a povesťou budeme na tejto škole zachvíľu premianti. Najmocnejší a najlepší. Spolu," hlboko mi pozrel do očí a ja som len nemo prikývla. On si spokojne odfúkol, ležérne sa oprel o jednu zo sôch na chodbe a pohrával sa so svojim prútikom z brezového dreva. Bol tenký, dlhý asi 32 cm a rúčku mal z kosti draka. Nepoddajný a mocný. Presne ako jeho pán.

Invictus mal rovnaké tmavé vlasy ako ja, úhľadne zapravené za uši, no jeho oči boli prenikavo modré so strieborným odleskom, narozdiel od mojich obyčajných hnedých. Telo mal chudé, no pevné a jeho habit mu obťahoval silné ruky. Prsty na rukách mal štíhle a dlhé a šikovne si v nich krútil prútik.

Zatiaľ čo som bola zahĺbená vo svojich myšlienkach, dvere od Veľkej siene sa opäť otvorili. Invictus do nich vošiel so vztýčenou hlavou a hrdo vypätou hruďou. Ja som sa za ním krčila ako malá myška a snažila sa pôsobiť čo najnenápadnejšie.

Štyri dlhé stoly fakúlt pod čiernym stropom bez hviezd, rovnakým ako obloha, ktorú bolo vidieť cez vysoké okná, boli preplnené študentami v rovnakých čiernych habitoch. Vo vzduchu nad stolmi sa vznášali sviečky a osvetľovali striebristých duchov roztrúsených po sieni i tváre študentov vzrušene debatujúcich o tom, ako prežili leto. Všimla som si, že mnohí si s hlavami dohromady šepkajú, keď sme prechádzali okolo nich a usilovala sa tváriť, akoby som si to nevšímala a bolo mi to jedno.

Trápila ma však dôležitejšia vec - na druhom konci siene, pred dlhým učiteľským stolom bol postavený malý stolček so starobylým čarodejníckym klobúkom s mnohými záplatami a štopkancami a širokou trhlinou pri ostrapkanom okraji.