To, čo sa skrýva medzi riadkami

1. Kto som? Kto som bol? Kto budem?

Nikto sa nič nepýtal. Mysleli si totiž, že mi rozumejú. Že ma chápu. Verili mojim slovám o tom, že potrebujem chvíľku pre seba. Pravdou však bolo, že ani čas celého sveta by mi nepomohol niesť to hrozné bremeno.

Vyšli z nemocničnej izby a čakali, kým budem pripravená čeliť životu, ktorý už viac nebol môj.
Podišla som k malému zrkadlu zavesenému nad umývadlom v rohu miestnosti. Rukami som sa oprela o hrany umývadla a zahľadela sa na tvár dievčaťa predo mnou. Vyzerala zmätene. Oči mala rozšírené a pery mierne pootvorené, dýchala rýchlo a plytko. 

Nespoznala som sa. 

Otvorila som ústa v naivnej túžbe spýtať sa... ale v tom som zazrela niečo v jej očiach. Nejakú iskričku, ktorá mi prišla povedomá. Známa. Srdce sa mi rozbúchalo, akoby sa mi chcelo prebiť z tela. Pozrela som sa lepšie a razom... bola preč.

Oboma dlaňami som si zakryla tvár, aby som viac nemusela hľadieť na tú cudzinku. Nepoznala som ani jeden milimeter jej pokožky, ani jeden odtieň jej dúhovky, ani jedinú mihalnicu či dokonca pohyb jej mimických svalov. Nepamätala som si to. 

Nepamätala som si nič.

Prudko som sa otočila, vzala tašku a chcela vybehnúť von z izby. Avšak pri dotyku chladnej kovovej kľučky som opäť zaváhala. Začula som totiž slová patriace osobe, ktorá sa mi po prebudení predstavila ako moja mama.

,,Čo to s ňou urobili... Čo to urobili s mojím diečatkom!" vzlykla. ,,Ona si nás nepamätá, nič si nepamätá! Doktori ani nevedia, či sa jej spomienky vrátia. Vraj ukáže čas!"

Ďalší hlas ju začal utešovať, no ja som prestala počúvať. Bála som sa, že každé ďalšie slovo mi bude len pripomienkou toho, kým som bola. Dobrá alebo zlá študentka? Romantička alebo realista? Bola som vôbec dobrý človek?

Moja prázdna pamäť ma pozbavila istoty v to, čo som tak dôverne poznala. Ľudí, miesta... mňa. Tá nevedomosť ma išla pripraviť o rozum. 

,,Si Katarína," pošepla som si, sústrediac sa na vlastné meno, akoby malo môj problém vyriešiť. 

Opakovala som si ho stále dookola,v duchu aj nahlas, ale skutočnosť, že neviem, kto som, sa nezmenila. Boli to len písmená bez významu. Ešte raz som sa vrátila k zrkadlu. 

Čo ak...

Zaškerila som sa a rozpustila si vlasy stiahnuté gumičkou. Vraj som to tak nenávidela. Ale ja si to nepamätám, a preto na tom nezáleží. Teraz môžem byť, kým len chcem.

Možno bola tá havária a strata spomienok druhá šanca. Nový štít. Možnosť spraviť zo seba iného človeka, takého, akým chcem byť práve teraz. V tomto momente. Bez starých chýb aj úspechov. Som opäť na štarte. 

Nemôžem byť tým, kým som bola predtým.

Netuším, kto budem v budúcnosti. Stále je tu možnosť, hoci aj malá, že sa mi spomienky vrátia.

Ale viem, kto chcem byť práve teraz.
Keď otvorím tie dvere, začnem si písať nový životný príbeh. Hlavná postava v ňom bude odvážne dievča, uvedomujúce si vzácnosť okamihu, o ktoré sa dá tak ľahko a tak nečakane prísť. Bude milovať celým srdcom, odpúšťať, aby tým zbytočne netrápila samu seba, bude spoznávať svet a ľutovať čo najmenej. Využije každú príležitosť a nebude sa obzerať späť.

Čo keď je minulosť len závažie, ktoré nás spomaľuje, ťahá dole namiesto toho, aby sme vzlietli a videli svet z výšky?