To, čo sa skrýva medzi riadkami

3. Prebudilo ju ticho...

Prebudilo ju ticho...

Jej uši boli zvyknuté na neustály hluk, škrekot a nárek. Ticho bolo na tomto mieste nebezpečné. Celá jej bytosť sa tejto skutočnosti prospôsobila, nevinímajúc spánok. Podvedomie vnímalo i vtedy, a keď bolo treba, bola schopná zobudiť sa. Raz to boli ťažké kroky a dych prerušovaný pľuvaním. Vtedy vedela, že ju čaká ďalší najhorší deň jej života. Inokedy to bolo rozdávanie jedla, ktoré bolo nanajvýš oporné, ale každý, kto na tomto mieste zotrvával dlhšie ako päť dní, vrhal sa na to ako topiaci pomocnej ruky. Sprvu všetko vydávili, ale časom si organizmus zvykol, pretože nemal na výber. Nie len človek, ale aj jeho telo chce žiť. Okrem toho, jedlo dávali len raz za deň, nikto teda nechcel túto príležitosť prepásť. 

Dnes bolo všetko inak. Obzerala sa okolo seba, no ticho hustlo každou sekundou. Akoby v tom obrovskom pekelnom mieste bola sama. Žiadny iní väzni, žiadni kati alebo vojaci vyžívajúci sa v mučení. Ani živej duše. 

Bol to paradox, ale práve ticho jej prišlo omnoho hrôzostrašnejšie, než všetky výkriky bolesti a agónie, všetky náreky a prosby o smrť. Chvíľu preto nehybne sedela a čakala. Možno náhle ohluchla alebo jej mozog to všetko už prestal vnímať. 

Ale potrebovala si byť istá. 

Poštvornožky sa došuchtala k mrežiam z pevnej ocele a ovinula okolo nich svoje kostnaté prsty. Vlastne to, čo z nich zostalo. Očami šibala do strán, snažiac sa zachytiť akýkoľvek pohyb. A dočkala sa. 

Asi v druhej cele po pravej strane v rade oproti bolo telo. Nahé, kostnaté, zošuverené a kedy nebolo pokryté toľkými modrinami, pohmoždeninami a krvou, určite by bolo mŕtvolne bledé. Bola si istá, že je mŕtve.

Kým sa nepohlo.

Bol to prudký a nezmyselný pohyb, akoby telom niečo šklblo. Prevrátilo sa nabok a mŕtve kalné oči hľadeli jej smerom. Naplo ju. Na niektoré veci si človek proste nezvykne. Napriek tomu však nedokázala odvrátiť pohľad. A veru, keby to čo sa v nasledujúcich chvíľach stalo, nevidí na vlastné oči, neuverila by. Ústa mŕtvoly sa pomaly, trhane otvorili a vyšliel z nich obláčik modrastého dymu, ktorý sa namiesto rozplynutia vo vzduchu hromadil vedľa mŕtvoly a naberal tvar... ľudského tela. 

Vyvalila oči a ohromením otvorila ústa. Nebola schopná pohybu, kým sa z toho zvláštneho dymu nestal človek, muž, a nevykročil smerom k nej. Mal kamenný výraz, príliš prísny, chladný. Nikdy ho nevidela, to si bola istá. Mala z neho strach, hrôzu, preto tak rýchlo, čo jej stav dovoľoval, pustila mreže a posunula svoje krehké telo do rohu cely. Jej dych sa nekontrolovateľne zrýchlil a hoci bola pripravená na smrť, nedokázala zachovať pokoj. Telo sa tej bytosti vzpieralo, snažilo sa dostať od nej čo najďalej. Nechty zarývala do kamenných stien s takou silou, až si zlomila krehký ukazovák na ľavej ruke. Bolesť bola potlačená adrenalínom.

Vrchol paniky dosiahla, keď podišiel k mrežiam jej cely. Jeho telo síce držalo svoju formu, ale bola si istá, že by nebola schopná sa ho dotknúť. Bol ako hmla, dym v podobe človeka, ktorý sa vám intenzívne pozerá do očí. Nič desivejšie v živote nezažila.

Jeho... nehmotnosť mu umožnila preniknúť cez mreže. Keď bol v cele, opäť sa zhmotnil na človeka z mäsa a kostí. Vtedy sa jej z hrdla ozval rev. Krik. Strašný, zdesený, až ju z neho bolelo hrdlo aj ušné bubienky. Podišiel k jej úbohému telu, kvokol si a z akého si vrecúška na svojom opasku vytiahol fľaštičku. Malú a čiernu. Otvoril ju a ruku natiahol k jej ústam, ktoré boli stále otvorené, ale nevychádzal z nich už žiadny zvuk. Vykričala si hlasivky. 

Začala sa brániť, nechcela to vypiť. Nechcela zomrieť. Metala sa, snažila sa ho udrieť, poškrabať, ale bola taká vysilená, že svojimi pokusmi ublížila viac sebe ako jemu. Druhou rukou ju zdrapil za vlasy, pritiahol bližšie a obsah fľaštičky jej vylial do krku. Nestihla si ani uvedomiť chuť, oči sa jej zavreli a telo ochablo. 

Vydaná na milosť...