To, čo sa skrýva medzi riadkami

5. ,,Proste odíď. Urobil si dosť..."

,,Proste odíď. Urobil si dosť..." zavrtela som hlavou, aby som mu tým naznačila, že svoje slová myslím naozaj vážne. 

Nestojím o jeho ospravedlnenia, ktoré nemajú konca kraja. Nestojím o jeho plané sľuby, ktoré sa strácajú vo vetre v tom momente, čo ich vyslovuje. Už som z toho unavená.

,,Prečo mi ešte nechceš dať šancu?" spýtal sa s tvárou nešťastného malého chlapca, no v jeho očiach sa skrývalo zrniečko hnevu.

Vždy si nás dvoch predstavoval spolu. Spočiatku aj ja, v slabých chvíľkach boli mojou útechou predstavy našej spoločnej budúcnosti. Ale teraz... všetko je nenávratne preč. Zostávala som po jeho boku, hoci som ho nemilovala. Len preto, lebo chcel ďalšiu šancu. Vždy som mu ju dala, pretože on nie je zlý chalan a niekde v kútiku srdca som dúfala, že sa polepší. Že sa poučí.

,,Doteraz si každú jednu prepásol," odpovedala som mu a začínala sa cítiť nesvoja.

Prišli na rad výčitky. Začal ma obviňovať, že za všetko môžem ja. Že on sa snažil, ale ja som pre náš vzťah nespravila nič. Je to vraj len moja chyba, nikoho iného.

Ohromene som mu hľadela do tváre, neschopná slova. Vedela som, že to nebude brať dobre, ale nečakala som toto! Razom prešiel z výčitiek do útoku a nadávania mi. To bola posledná kvapka.

Sama som nevedela, že sa to stane. Bolo to spontánne a rýchle. Ruka mi vystrelila do vzduchu a zasiahla jeho ľavé líce. Trhlo mu hlavou do strany a okolo nás sa nieslo hlasné plesk! V šoku som uskočila dozadu a sledovala, ako si vlastnú dlaň priložil na odtlačok na jeho líci.

Nevedela som sa rozhodnúť, či ma to mrzí alebo nie.

,,Je koniec," zopakovala som už s pevným pohľadom, ale roztraseným hlasom.

Otočila som sa mu chrbtom a rýchlym krokom zamierila do kaviarne. Vedela som, že tam môj najlepší kamarát bude. Chcela som sa mu zveriť s týmto zvratom vo svojom živote a poprosiť ho o radu, vždy nejakú mal. 

Ale on tam nebol.

Zmätene som opäť vyšla von. Obzrela som sa okolo seba a premýšľala, prečo by mi včera písal, že má šichtu, keby ju nemal? Zas som vykročila, ale tento krát k nemu domov. Avšak nemohla som sa zbaviť zlého pocitu.

Oprávnene.

V momente, čo som otvorila dvere, jeho sestra na mňa zagánila a skôr, než som stihla čokoľvek povedať, zabuchla mi dvere pred nosom. Toto sa mi naozaj prestávalo páčiť. Deje sa tu niečo, čomu vôbec nerozumiem!

Vytočila som jeho číslo a čakala a čakala... Nezdvihol.

,,Dočerta!" uľavila som si.

Skúsila som teda zazvoniť ešte raz, no dvere sa viac neotvorili. Keď som opúšťala ich pozemok, všimla som si tvár jeho sestry v okne obývačky, ako na mňa nenávistne hľadí.

Túlala som sa po meste a skúšala sa mu dovolať zas a znova, no bezvýsledne. Keď som už chcela vzdať bezcieľne túlanie sa i opakované vytáčanie jeho čísla, zasiahla náhoda alebo osud. Závisí od toho, čomu veríte.

Stretla som ho. Na hlave mal kapucňu, ruky vo vreckách, akoby sa snažil byť neviditeľný. Najskôr si ma nevšimol, preto som to využila. Pribehla som k nemu a položila mu ruku na rameno. Zodvihol hlavu a oči uprel do tých mojich. Stretla som sa s presne takým odmietnutím, ako u jeho sestry.

,,Paťo," oslovila som ho.

,,Čo chceš?" spýtal sa stroho a striasol moju dlaň z jeho tela.

,,Stalo sa niečo?" vyhŕkla som, z tej otázky ma už pridlho svrbel jazyk.

Zodvihol obočie a vzápätí pokrútil hlavou. Neodpovedal, jednoducho pokračoval v ceste.

,,Paťo, dočerta, odpovedz mi!" skríkla som, čím som ho prinútila otočiť sa späť ku mne.

,,Ty veľmi dobre vieš, čo sa stalo. Tvoj frajerček mi všetko povedal. Nemusíš sa viac tváriť, že sme priatelia, pretože počnúc týmto dňom si pre mňa mŕtva."

Zahmlilo sa mi pred očami. Zastavilo sa mi srdce. Zasekol sa mi dych v hrdle.

,,Čo...čože? O čom to... frajerček? S Kevinom som sa rozišla. Paťo, ja som sa nikdy netvárila, že sme..."

,,Ušetri ma! Celej svojej rodine si sa priznala. Na tej oslave, pamätáš? Bol som len prostriedok k tomu, aby si dosiahla vlastný cieľ. A viac vedieť nepotrebujem. Skončil som s tebou."

,,Ale...!"

,,Prosím, nechaj ma," zavrčal a cúvol.

,,Prečo ma nepočúvaš?" rozhodila som rukami, ignorujúc slzy, ktoré mi nemilosrdne stekali po lícach.

,,Proste odíď. Urobila si už dosť..."