Láska? Len mýtus!

14. Kapitola

Cameronov pohľad:

13:29

Konečne doma. Veci z tréningu som hodil do rohu miestnosti a rozvalil sa na gauči. Dnešok ma strašne unavil. Hlavne trénerove rozcvičky, z tých mám väčšiu svalovicu ako z celého tréningu. Zapol som si telku a hľadal tam niečo zaujímavé. Aj tak tam nič nešlo ako vždy. Položil som ovládač naspäť na stolík a ležal ďalej. Začínal som byť hladný a rozmýšľal som nad tým čo si urobím na obed. Keď už som sa chcel postaviť zazvonil mi mobil.
,,Prosím?" ozval som sa keď som to zdvihol.
,,Ahoj zlato, prišiel by si dnes k nám? Naši ťa volajú na obed, dlho si tu nebol tak by ťa radi videli" počul som jemný hlas mojej priateľky.
,,A ty ma tam nechceš? tak potom neprídem" hral som smutného.
,,Ale no taaak, jasne že ťa tu chcem, inak by som ti nevolala" zasmiala sa.
,,No dobre, do pol hodiny som u vás, ľúbim ťa" pousmial som sa
,,Teším sa, aj ja teba" vypol som to a zamieril si to rovno do izby. Zobral som si nejaké veci na prezlečenie aj keď tam už nejaké veci mam ale nevadí, budem ich tam mať viac. Hodil som ich do tašky a zamieril som si to do chodby. Obul som sa a už som chcel odísť ale skoro som zabudol na mobil. Vrátil som sa do obývačky, zo stolíka som zobral mobil a vyšiel von. Smeroval som k autu a všimol som si čudne vyzerajúce osoby potulovať sa okolo môjho domu. Zrazu ku mne jeden prišiel.

,,Býva tu Lexie Price?" spýtal sa keď predo mnou zastavil.

,,Prečo ťa to zaujíma a ak sa môžem spýtať, kto si?" založil som si ruky. On sa uškrnul.

,,Kedy sme si stihli potykať? Som jej priateľ" potmehúdsky sa na mňa usmial.

 ,,Keby si bol jej priateľ tak by si vedel, že tu už dávno nebýva, musím isť tak sa maj" obišiel som ho a nastúpil si do auta.

,,Rád som si s tebou pokecal..." no ja som naštartoval a zvyšok som nepočul. Hmm, toto je vážne divné. Lex mi nespomínala žiadneho priateľa, hlavne nie keď sa hneď po rozchode odsťahovala. Skúsim jej zavolať, len dúfam že tam už nie je noc. Už som to plánoval zložiť ale nakoniec to zdvihla.
,,Prosím?" Povedala rozospato.
,,Ježiš, prepáč že som ťa zobudil Lex, máš sekundu čas?" Ospravedlňoval som sa
,,To je vpohode Cameron, na teba mám čas vždy, čo sa deje?"
,,Noo, ako začať, bol tu nejaký týpek ktorý ťa hľadal a tvrdil že je to tvoj priateľ" vysypal som zo seba. Na druhej strane bolo ticho.
,,Lexie?" Chcel som sa uistiť či tam ešte je.
,,P-počúvam, neboj, p-povedal ti m-meno?" Hovorila roztrasené.
,,Nie, prečo? ale mal čierno-červené vlasy, tmavé oči a dosť vysoký... Lex, si v poriadku?" spýtal som sa keď som počul zvlyky.
,,H-hej, som...hlavne mu nehovor kde som prosím a najlepšie by bolo keby si prišiel sem alebo niekam mimo mesta a..." Zlomil sa jej hlas.
,,Prečo?" Nechápal som.
,,To ti vysvetlím inokedy, ale choď odtiaľ preč, minimálne na mesiac, prosím...nechcem aby sa ti niečo stalo..." Počul som ako plače.
"Prečo by sa mi malo n..." Nestihol som dokončiť lebo mi skočila do reči.
,,Ver mi, viem čoho je schopný..." Zavzlykala.
,,No dobre, budem musieť končiť tak pa," povedal som.
,,Pa Cam" cítil som ako sa usmiala, konečne. Vypol som hovor a zaparkoval auto. Hmm... Som zvedavý prečo by som mal odísť a hlavne kam. Ale viem že ešte dnes to musím oznámiť Mii.

Pohľad Lexie:

Toto sa mi len zdá. Prosím nech to je len sen. Prosiiiiiim! Nemohol sa vrátiť. Nemohol! Zničil ma a keď som naňho už takmer zabudla musel sa objaviť. Prečo? Prečo teraz? Plakala som. Už len pri spomienke naňho...

"Lexie? Máš návštevu" zakričal na mňa Tom. Ale ja nikoho nečakám. Počkať, odkedy je doma? To vysvetľuje tú sviečkovú. Nevadí.
,, Pošli ju hore" zakričala som mu naspäť. Utrela som si slzy a snažila som sa zakryť plač. Ostala som sedieť na posteli a oprela som sa o rám postele. O chvíľu som počula tiché klopanie.
,,Ďalej" povedala som potichu ale dosť nahlas aby to osoba za dverami počula. Dvere sa pomaly otvorili a v nich stal...Peyton? Čo tu ten bastard robí? Hneď som odvrátila pohľad.
,,Čo tu chceš?" Zavrčala som. Bol ticho. Sklonil hlavu, vstúpil do izby, samozrejme nezabudol za sebou zatvoriť dvere a sadol si na roh postele. Stále som sa pozerala iným smerom, ale za to on mal stále sklonenú hlavu. Zrazu sa nadýchol a začal rozprávať.
,,Ja len...prišiel som ti poďakovať, že si ma odviedla domov...ja som s nimi najskôr nechcel ísť, ale keď ty si ma strašne vytočila a potreboval som sa odreagovať...doma som mal za to peklo ale to mi nevadí, ja...som ti vďačný že si ma hneď zobrala domov a nestihol som urobiť žiadnu blbosť...a ešte by som chcel...chcel by som sa ti ospravedlniť za to ako som sa k tebe správal..." Hovoril potichu a ja som sa naňho pozerala ako na zázrak. Čo sa mu do pekla stalo že sa mi prišiel poďakovať a ospravedlniť? To je určite nejaký žart. Na 10000%.
,,Čo sa na mňa tak pozeráš?" Spýtal sa nechápavo.
,,Ty si zo mňa robíš srandu!" Kričala som.
,,Prišiel som sa ti poďakovať a ty namiesto toho aby si bola rada mi tu dávaš na oči že si robím srandu, milé od teba...chápem že mi neveríš ale myslel som to vážne" zas sklonil hlavu.
Čo to s ním je?
,,Čo ťa presvedčilo aby si za mnou prišiel?" Vyzvedala som
,,Uvedomil som si jednu vec" zamumlal si sám pre seba ale ja som to počula.
,,Akú?" Som zvedavá čo z neho vypadne.
,,To už je moja vec..." Povedal dosť nepríjemným tónom.
,,Ok" pretočila som očami a pozrela sa von oknom. Už je tam tma.
,,Tak ja už po... počkať, ty si plakala?" Postavil sa na odchod ale hneď na to si sadol bližšie ku mne.
,,To je už moja vec..." Zopakovala som po ňom a hneď na to mi ušla slza. On si prisadol ešte bližšie a objal ma. Zasekol sa mi dych. Absolútne vôbec som to od neho nečakala. Ja som mu objatie neopätoval tak sa odtiahol.
,,Neviem čo sa stalo, ale ver v to že to bude v poriadku. Som tu pre teba" a znova ma objal. Vnútri som sa smiala z toho čo povedal ale tento krát som mu objatie opätovala. Bolo to príjemné. Ani neviem ako a po tvári mi začalo tiecť čoraz viac sĺz. On si to všimol.
,,Som tu s tebou, bude dobre" zašepkal a pevnejšie ma objal. Oprela som si hlavu o jeho rameno a nechala slzám voľný priechod.
,,Musím ti povedať že moja starká si o nás myslí, že sme spolu" stále šepkal.
,,A to už prečo?" Zasmiala som sa. Po dlhej dobe.
,,Neviem, ale som rád že sa konečne smeješ" Zasmial sa aj on. Odtiahol sa odo mňa, zotrel mi slzy a povzbudivo sa na mňa usmial.
,,Nemal by si už ísť?" Spýtala som sa.
,,Vyháňaš ma?" Uškrnul sa.
,,Tak trošku, je neskoro a ja som unavená" zívla som si a on len so smiechom pokrútil hlavou.
,,Mne by nerobilo problém vyspať sa aj tu ale ty očividne nechceš aby som tu bol" znova sa uškrnul.
,,S tebou je to ťažké" pokrútil a som hlavou a postavila som sa aby som ho išla odprevadiť.
,,Ešte raz ďakujem" usmial sa čím ukázal rád bielych zubov.
,, Aj ja ďakujem" jemne som sa usmiala.
,,Vôbec nie je za čo, pre teba čokoľvek" a objal ma. Ale nie v moc vhodnú dobu.
"Do pekla" zamumlala som si pre seba, ale on ma počul.
,, Čo?" Spýtal sa nechápavo.
,,Ale nič" odtiahla som sa a chcela ísť dnu ale bolo neskoro.
,,Oooo, ahojte" pozdravila tá osoba keď prišla k nám. Presne toto stvorenie mi tu chýbalo...

***

Čauko ľudkovia, máme tu novú kapitolu!
Hej viem, poslednú kapitolu som vydala asi pol rok dozadu (7.apríla) ale nejak som si sem nevedela nájsť cestu. Všetkým sa ospravedlňujem že mi to tak dlho trvalo sa sem dokopať xd.
Nevadí no, som späť a znova začínam písať takže sa máte na čo tešiť, dúfam že sa sem nájde ešte niekto kto si to rád prečíta. Každý pekný koment poteší <3

★Elie★