Zdivočený

17# tieň-Veselé dievča

Od Cléantovej smrti ubehlo niečo vyše roka. Bol to celkom osamelý rok. Našiel som si síce úkryt a zohnal viac zbraní a aj nejaké tie čarovné ľahko dostupné hovadiny, ale veľmi som ich nevyužil. Goran a jeho netvory sa odmlčali a to som čakal, že po vražde Syrelis sa za mnou len tak pohrnú. Avšak asi to spôsobil aj rozkrik, že ktosi unáša vlky. Pamätám si, že pred rokom sa niečo spomínalo o únosoch vlkov, ale nebola tomu venovaná zaslúžená pozornosť. Mám pocit, že mňa ako takzvaného banditu riešili väčšmi, keď som napádal zásobovačov. Každopádne Goran je ticho a žiaľ vôbec neviem vypátrať jeho dva psy, ktorých zatiaľ spravodlivosť míňa. Sem-tam som vycestoval do okolia či dokonca na Goranovo panstvo, ale ani len zmienka. Vždy som sa však vrátil naspäť. Nemal som, kam ísť.

***

Vybral som si deň slávnosti na privítanie leta. Dookola mi v hlave prebiehali Cléantove slová. Všetky jeho rady a triky. Jeho únikové cestičky, ktoré som poznal, a ktorými som neustále prechádzal, aby som si ich všetky zapamätal a našiel vždy cestu von. V hlave mi prebleskla spomienka na veľavravný úškrn, ktorý mi venovala postava s klobúkom a čiernou maskou zo strechy. Zamrelo mi srdce, no potlačil som všetky city a sústredil sa len na rady Čierneho kocúra.

Vždy musíš mať, čo ponúknuť. Niečo na výmenu. Ak nechceš zaplatiť vlastnou slobodou.

Obliekol som sa akoby som bol šiel do služby v jeho mene. Polovicu tváre mi kryla tmavá šatka, na boku sa mi hompáľal meč. Ostatné zbrane nebolo vidno. Bol som len jeden zo stráži, ktorý má za úlohu chrániť svojho zamestnávateľa, svojho pána. Utlmil som uštipačnú myšlienku skôr, ako mi pazúrmi poškriabala rozum a vykročil do ulíc.

Oslavy čoskoro vypuknú, no najväčšia zábava je práve večer. Vtedy budú mať majitelia stánkov najviac zákazníkov. Všade budú obyvatelia mestečka piť, tancovať a baviť sa po celú teplú noc. Nevšimnú si jedného mladého strážcu, ktorý ukradne niečo z obchodu šarlatána. Len pred pár týždňami sa začal pýšiť s dračou krvou. A tú ja teraz potrebujem. Netopiere krídla som už všetky rozpredal alebo vymenil. 

Slnko už zapadalo a obloha sa zafarbila do krásnej oranžovo ružovej. Teplý vánok trošku chladil rozhorúčený vzduch a rozozvučal zvonkohry visiace z oblokov a dverí. Ľudia boli prívetiví, lákali ľudí k svojim stánkom a ospevovali svoj sortiment. Veselo sa zhovárali a tešili sa z osláv. Zahryzol som si do pery, keď som ucítil omamnú vôňu rumového zákusku a makového koláča. Možno sa sem v noci prikradnem a podarí sa mi k nim dostať. 

Potriasol som rýchlo hlavou, aby som sa sústredil. Zamieril som k stánku so vzácnymi magickými predmetmi. Ľahko som sa vmiešal medzi zvedavých návštevníkov. Šarlatán práve ukazoval prívesok, ktorý má chrániť pred urieknutím. Rozprával o ňom nejaký príbeh a zaručené účinky, tiež tvrdil, že je to aj vďačný a cenovo dostupný darček pre každého. Pobavene som ho sledoval, no opatrne sa blížil k úplne inému produktu. Sklenená zazátkovaná fľaštička so šarlátovo-zlatou hustou tekutinou sa na mňa usmievala na fialovom vankúši. Dračia krv. Už ju len potiahnuť tak, aby si to nikto nevšimol. Nepotrebujem na seba zbytočne upozorňovať.

No, zlodejstvo nebolo moje remeslo a celkom dlho som nič neukradol. Teda, ak nepočítam jedlo. No, nad tým sa dá ešte mávnuť rukou. Som vrah, nie zlodej. Viem. Nemám sa čím chváliť a to, čo som práve povedal vyznelo príšerne. Zhlboka som sa nadýchol a pozorne sledoval čarodejníka zaujatého bojom proti urieknutiu. Stačí sa len natiahnuť a ampulku šikovne skryť do vrecka plášťa. Nič zložité.