Season of lies

3. kapitola

Na ceste pod bytovkou zastavilo čierne auto. Bella zdvihla zo zeme ťažký sestrin kufor.
"Clara poď, už sú tu." zavolala na sestru a sama sa vybrala po schodoch dolu.
"Stále nechápem, prečo vlastne musím ísť k tým ľuďom. Veď ich ani nepoznáme." Zaplakala, ale nasledovala ju.
"Už som ti predsa vysvetlila, že som si našla prácu, ktorá ti zabezpečí liečbu." Vzdychla Bella a otvorila sestre vchodové dvere. "A keďže budem musieť tvrdo drieť, aby sa mi to podarilo, nebudem už môcť na teba dávať pozor. Bol zázrak, že sa pán Luciano ponúkol, že sa o teba na ten jeden rok postará." 
Bellu tá hrozná lož zabolela, no vedela, že inak to nejde.
Sestre predsa pravdu povedať nemohla.

"Ďakujem." Otočila sa k šoférovi, ktorý jej vzal sestrin kufor a otvoril zadné dvere luxusného BMW.
"Myslela som, že ich nemáme radi." Povzdychla zmätene Clara no nastúpila do auta.
Ach, keby len vieš... Pomyslela si zronene.

"Môžeme vyraziť?" Spýtal sa šofér štartujúc motor.
"Áno." Odvetila pevným hlasom Bella i keď si nemohla byť viac neistá.

Viezli sa potichu, ktoré ju čím ďalej tým viac presviedčalo, že toto rozhodnutie nebolo správne, že predsa len mohla prísť na iné riešenie, že s Lucianom mohla ešte o osude svojej sestry vyjednávať.
No pochopila, že tú moc nemá a že cúvnuť už nemohla.

Po pätnástich minútach sa ocitli v bohatej štvrti, na konci ktorej stála rezidencia samotného Filippa Luciana. Veľká biela budova s množstvom balkónov postavená v antickom štýle, ktorý ju činil ešte honosnejšou, umiestnená na pozemku väčšom ako celá jej štvrť.

Ako prichádzali po štrkovej ceste a kamienky im fŕkali spod kolies, všimla si Bella les, ktorý celý pozemok v polkruhu obkolesoval a taktiež množstvo chodníčkov a altánkov, ktorými bol večne zelený trávnik pretkaný.
Všade prítomné kvety a ozdobné kry činili z tejto záhrady hotový raj.
I keď jej bolo jasné, že patrí skôr diablovi ako do Biblie.

Auto zastavilo pri vchodových dverách z mahagónu, ako si s posmešným úsmevom uvedomila Bella a šofér im otvoril dvere. Následne aj priniesol kufor.
"Tešilo ma slečny." Rozlúčil sa s nimi bez výrazu a odviezol auto.
Pravdepodobne do nejakej obrovskej garáže na pozemku.

"Poďme." Chytila Claru okolo ramien a vykročili po piatich schodoch, ktoré viedli k dverám. Kým ale stihla zlatým klopadlom v tvare levej hlavy oznámiť ich príchod, otvorila im služobná v čierno-bielej uniforme.
"Slečny Materassi, pán Luciano vás už čaká v uvítacom salóne." Privítala ich žena v stredných rokoch a pokynula im aby vošli. "Ráčte, prosím, za mnou."

Viedla ich cez vstupnú halu, ktorá sama o sebe predstavovala celý ich byt, až k prvým dverám, kde už v jednom z kašmírových kresiel čakal jej nový zamestnávateľ.
"Slečna Rosabella, slečna Clara! Vitajte v mojom skromnom príbytku." Usmial sa takmer veselo. "Catherine, odveďte prosím mladú slečnu do jej novej izby. Vy sa prosím posaďte, Rosabella."

Služobná chytila Claru okolo pliec a jemne ju potiahla späť do haly. Bella sa na jej odchádzajúcu postavu nemohla dívať. V hlave jej stále otcov hlas opakoval, že ho tým zrádza.
Pár krát zažmurkala a posadila sa do druhého kresla.
"Ponúknem vám whiskey, či radšej víno." Spýtal sa jej sám si nalievajúc pohár jantárovo sfarbenej tekutiny.
"Nie, ďakujem." Vystrela chrbát do dokonalej roviny a spojené lýtka naklonila do strany, presne tak ako ju to učila mama.
Vznešenosť a dominancia, Bella. To sú najväčšie zbrane ženy.

"Takže víno." Skonštatoval Luciano a nalial jej takmer plný pohár.
Ako kus špinavej handry. Tak ju bral.  Aj jej odpoveď preňho bola bezvýznamná.
"Zajtra pôjdete na pohovor k Saveriovi. Mladý Enrico si hľadá novú sekretárku, keďže tá posledná náhle podala výpoveď." Pri posledných slovách sa mu pery roztiahli do krutého úsmevu a Belle bolo jasné, že to tá chuderka neurobila dobrovoľne. "Váš životopis a odporúčania sme už odoslali. Všetko je zabezpečené a konkurencia je malá. Vašou úlohou bude Enrica zaujať. Nech si myslí, že on rozhodol o vašom prijatí."

Diabol. Inak tohto človeka ani nevedela pomenovať. Manipulatívny, zákerný, krytý.
Donútiť ženu vzdať sa práce, ktorá ju živí. Vydierať inú aby sa zaplietla do vecí mafie. Zmanipulovať výber na miesto do firmy, ktorá mu nepatrí. Hrať sa s egom iného muža.

"Ste hrozný človek, seňor Luciano." Vydýchla Bella znechutená celou touto situáciou.
"A pozrite kde som." Uškrnul sa a obzrel sa po celej veľkolepej miestnosti. "A kde ste vy." Jeho pohľad ju prepálil a ona sa pod ním zmenšovala.

Roztrasene vydýchla a postavila sa.
"Idem za sestrou." Vybrala sa k dverám každou bunkou túžiac dostať sa čo najďalej od toho muža.
"Slečna Materassi," zastavil ju ale jeho pokojný hlas, "životopis a odporúčania. Preštudujte si ich. Nech vás zajtra nič neprekvapí."
Neochotne sa obrátila, aby si od neho zobrala fascikel s kôpkou papierov.
"A Rosabella," oslovil ju ešte, kým zmizla vo dverách, "nesklamte ma."

Bez jediného slova vyšla z izba a takmer behom prešla k schodisku a na prvé poschodie trojpodlažnej vily, odkiaľ počula hlas svojej sestry.
"Bella, pozri akú mám veľkú posteľ." Zvolala Clara hneď ako sa zjavila vo dverách. "A videla si kúpeľňu? Mám svoju vlastnú a je obrovská."
Už dávno ju nevidela takú šťastnú. Ani náznak únavy či nevoľnosti. Takto Clara vyzerala, kým bola zdravá.

"Som rada, že sa ti tu páči. Dobre sa o teba postarajú." Pokúsila sa Bella o úsmev, no vo vnútri cítila akoby jej niekto trhal dušu.
"Kedy ma prídeš pozrieť?" Spýtala sa Clara s už menším nadšením.
"Každú nedeľu." Povedala s lepšie zahratým úsmevom Bella a podišla k sestre aby ju pred odchodom objala.
"Budeš sa tu mať výborne." Pohladila ju po vlasoch, kým ju pevne držala. "A, keď budem mať dosť peňazí vrátime sa domov. Sľubujem."
Pobozkala ju na čelo a jemne sa od nej odtiahla.
"Zatiaľ si toto panstvo uži." Usmiala sa a postrapstila jej vlasy. "Uvidíme sa v nedeľu." Ešte raz sa objali a potom Bella vyšla z miestnosti.

Zradila si ma dcérka. Bolo jediné, čo jej behalo mysľou. Zradila.