Season of lies

7. kapitola

Lucianova pracovňa bola obložená mahagónovým drevom a jednu celú stenu zaberala vstavaná knižnica plná kníh viazaných v koži. Bella nepochybovala o tom, že všetky sú vzácne... a drahé.
Po oboch stranách stola stáli dve dlhé okná a tak bolo pre ňu ťažké vidieť výraz v Fillipovej tvári, keď sa usadil do koženej stoličky.
"Ako sa vám pozdáva mladý Enrico?" Začal rozhovor otázkou, ktorú neočakávala.

Usadila sa do kresla oproti nemu a i napriek svetlu z okien, neprižmúrila oči.
"Je to zaujímavý muž," začala v dlaniach zvierajúc kabelku, aby ruky udržala pokojne v lone, "iste je pre vás rovnocenným protivníkom."
Luciano sa usmial. Nedokázala vyčítať či s ňou tým súhlasí alebo nie a preto pokračovala: "Navštívilo ho niekoľko ľudí, všetci zástupcovia firiem, väčšinou z kontinentu. Rozhovory sa držali vždy len obchodných záležitostí, žiadne odbočenia. Nič, čo by sa netýkalo firmy."

Tento krát Luciano vstal od stola a postavil sa pred okno.
"Stretli ste sa už so seňorou Saverio?" Spýtal sa s pohľadom upretým von na záhradu.
"Zatiaľ nie, seňora za svojím synom ešte nebola." Luciano ostal ticho. Nijako nedal najavo, že by počul jej odpoveď. "Viete," začala preto opatrne, "keby som vedela čo mám sledovať, boli by tieto hlásenia jednoduchšie."
Jeho oči sa presunuli na jej tvár.
"Slečna Materassi." Odstúpil od okna a vykročil k nej. "Myslím, že viete ako zomrel Enricov otec."
Zastrelili ste ho. Chcelo sa jej zakričať.

Smrť Enrica Saveria staršieho bola témou všetkých novín a televíznych spravodajstiev po celej Sicílii. Záhadného strelca neskôr zatkli a odsúdili na doživotie, no všetci vyššie postavení obchodníci ostrova vedeli, že ten muž bol len nastrčený. Že v skutočnosti išlo o vraždu krstného otca mafie rukou jeho najväčšieho konkurenta.
Jej otec jej to povedal spoločne so sľubom, že sa ani s jednou z tých dvoch Bohom prekliatych rodín nezapletie.

"Myslím, že áno." Odvetila s rovnako pokojnou tvárou ako bola tá jeho.
"Tak potom určite viete, čo máte sledovať." Teraz ju jeho pohľad priam priváral ku kreslu.
Prižmúrila oči a odhodlane odvetila: "K takej informácii sa sekretárka nemá ako dostať."
Uškrnul sa. Očakávala to, no i tak ju ten pohľad vo vnútri striasol.
"Tak sa staňte niečím viac." Odstrčil sa od stola, o ktorý bol doteraz opretý a prešiel ku dverám. "Nezabúdajte pre koho to vlastne robíte." Dodal, kým otvoril dvere a k nej nedoľahol Clarin veselý smiech.
Postavila sa a bez toho, aby mu odpovedala či sa naňho pozrela, sa vybrala za sestrou.

Nedovolí, aby Lucianova požiadavka zničila jej deň s Clarou.

***

"Slečna Sotelo!" Zvolal na ňu z vedľajšej miestnosti Enrico. Bella sa postavila od stola, na ktorom práve zaraďovala nové dokumenty do fascikelu a vykročila do jeho kancelárie. Pán Saverio sedel za stolom a práve ukončoval telefonát. Kývol jej rukou aby sa usadila. "Zajtra o tretej. Sme teda dohodnutý seňor?... Výborne. Dovidenia." Zložil telefón a konečne na ňu pozrel.
Bella jemne zdvihla kútiky pier a opatrne mu pohľad opätovala.

"Potrebujem, aby ste dnes vyzdvihli jednu zásielku. Mám stretnutie mimo mesta a vraciam sa až večer."
"Samozrejme." Odvetila bez zaváhania. Enrico prikývol a pokračoval: "Kuriér príde do firmy medzi štvrtou a piatou. Všetko je vyplatené, len prevezmete balík a o ôsmej ho prinesiete ku mne domov." Takmer zabudla dýchať.
Šanca. Rezonoval celým jej telom Lucianov hlas.

Bella si udržala pokojný výraz a prikývla. "Budem potrebovať vašu adresu." Dodala a v ruke už držala pero a papier pripravená písať.
Samozrejme, že vedela, kde v Palerme majú Saveriovci postavené panstvo. Týčilo sa na opačnej strane mesta ako to Lucianovské.
No to on nemusel vedieť.

Strhla sa, keď začula Enricov smiech. V jeho modrých očiach ihralo pobavenie aké tam doteraz nezbadala.
Bella zvraštila obočie.
"Prepáčte slečna." Enrico sa na ňu úprimne usmieval. "Nestáva sa mi často, že by si ľudia pýtali moju adresu."
Bella mu úsmev jemne opätovala. Saverio na ňu chvíľu hľadel, pobavenie v jeho tvárí nahradil iný cit. Nevedela aký. Doteraz ho uňho ešte nevidela.
"Tak si teda píšte, seňora." Prehovoril po čase, ktorý Belle pripadal ako večnosť a nadiktoval jej adresu, ktorú dávno poznala.
Zapísala si každé slovo i číslo a potom sa s úsmevom postavila. "Spoľahnite sa na mňa, seňor."

A Enricov záhadný výraz tváre ju s úsmevom vyprevádzal z miestnosti.