Pán anonymný spisovateľ

Prológ

Cez okno do opustenej miestnosti prenikali posledné slnečné lúče,ktoré boli v tento chladný deň výnimkou. Boli jediným zdrojom svetla v miestnosti. Siahali až k prahu, kde stála a snažila sa zabrániť plaču mladá žena. Jedna slza sa jej ale i napriek tomu skotúľala po líci až k brade, tam sa na chvíľu zastavila a potichu dopadla na drevené parkety. Trasúcimi rukami rozopla svoju čiernu kabelku a chvíľu sa v nej prehrabávala. Keď sa jej podarilo vydolovať vreckovky, poutierala si vlhké červené oči a vysiakala nos. Nemohla tomu celému uveriť. Proste nie. Určite je to iba zlý sen, nahovárala si. Nesmie sa to takto skončiť! Oni jej to vraveli. Hovorili, že tam nemá ísť. Že je to chyba a nakoniec odtiaľ odíde sklamaná. Všetci boli proti, no ona sa proste rozhodla a nikto jej v tom nemohol zabrániť. Dokonca ani on sám si to neželal. Ale už bolo neskoro. Veľmi neskoro...
Vošla do prázdnej miestnosti a poriadne sa po nej porozhliadla. Na pravej strane miestnosti stála jednolôžková posteľ, na ktorej kedysi spával. Vankúš a paplón boli úhľadne ustlané a ako keby vyzývali človeka, aby pristúpil bližšie. Žena im vyhovela,urobila zopár malých krokov v pred a posadila sa na posteľ.
Úhľadne ustlaný paplón sa pod jej váhou pokrčil, no jej na tom nezáležalo. Chvíľu tam len tak sedela, plecia mala zvesené pod ťarchou smútku a rukami si opierala hlavu. Mala pocit, ako keby jej za tých niekoľko hodín oťažela o dvadsať kilogramov.
Spomínala na jeho krásne slová, ktorými ju deň čo deň obdarovával, nato, ako stal súčasťou jej každodenného života. Nevedela si ani predstaviť ako budú jej dni od toho okamihu vyzerať. Ani si to nechcela predstavovať. Radšej nie. Zaliala ju ďalšia vlna smútku.
Postavila sa z postele a pomalými krokmi kráčala k veľkej skrini z masívu, v ktorej niekoľko mesiacov uschovával svoje osobné veci. Rukou prešla po matnom povrchu, jemne ho pohladila a potom otvorila obe dvierka. V skrini sa skrývalo niekoľko poličiek, ktoré zívali prázdnotou. Po každej z nich prešla rukou a predstavovala si, že prechádza po jeho veciach.Postavila sa na špičky, ruku natiahla do hora a vložila ju do úplne vrchnej poličky . Čakala, že bude prázdna, no niečo tam bolo. Dotkla sa toho však iba končekmi prstov, pretože to bolo úplne v zadu a ona prinízka. Snažila sa natiahnuť krk čo najviac, aby tam dovidela, no bezúspešne. Ani po hmate veľmi nevedela rozoznať čo to je. Poobzerala sa po miestnosti a hľadala,čo by je pomohlo dostať sa k tomu. Zrazu jej zrak spočinul na stoličke. Ihneď sa k nej rozbehla, schmatla ju a preniesla pred skriňu. Inokedy by si vyzula topánky, aby náhodou nepošpinila čalúnenie, no tentokrát sa s tým neunúvala. Potrebovala sa čím skôr dozvedieť, čo tam zanechal. Alebo zabudol, že to tam mal?
Keď bola taká vysoká, že dovidela až na úplný vrch skrine,konečne jej zrak spočinul na tej veci. Nemohla tomu uveriť. Proste nie. Najbližších desať sekúnd sa jej do pľúc nedostal žiadny kyslík.