Pán anonymný spisovateľ

2. Kapitola

Len čo sa prebudila z bezsenného spánku a otvorila rozospaté oči, jej myseľ zaplnila ako prvá myšlienka na záhadného pána zo včera. Kto vie, či jej ešte napíše, keď sa včera tak záhadne vyparil. Pošúchala si zaspaté oči, ponaťahovala stuhnuté telo a vstala zo svojej veľkej manželskej postele, v ktorej už zopár nocí spala sama.
Ach, Roman. Ako veľmi jej chýbal. Nemala rada, keď v tejto veľkej manželskej posteli musela spať sama. Cítila sa v nej tak osamotene. Chýbalo jej v nej mohutné mužské telo, ktoré by ju hrialo namiesto paplóna, ku ktorému by sa v noci mohla pritúliť a Romanove pery,ktoré by ju ráno prebudili sladkým bozkom tak, ako to mal vo zvyku. Kým ona si spokojne odfukovala, on už bol prinajmenšom hodinu hore, čím mu prischla prezývka, ranný vtáčik. Oslovovala ho tak od chvíle, čo spolu začali bývať a sú to už tri roky.
Úhľadne, až perfekcionisticky ustlala posteľ a na bosé nohy, ešte stále teplé po deväť hodinovom spánku si obula biele chlpaté papuče. Z nočného stolíka stojaceho vedľa postele, ku ktorej dokonale ladil, si vzala mobil a pomalými krokmi sa dotackala do kuchyne, ktorej nechýbal žiadny spotrebič, na ktorý by si Ela spomenula. Sivé prvky v miestnosti dodávali bielej rohovej kuchynskej linke dokonalý vzhľad. Pristúpila k nej a pomocou kávovaru si pripravila svoj životabudič. Ranná káva jej stále dodala potrebnú energiu a nakopla ju do celého dňa. Kým sa jej zapínal mobil, ktorý pred spaním každý večer vypínala aby ju nikto nerušil, zo šálky sa už parilo a opojná vôňa kávy sa tiahla celou miestnosťou.
Ela sa celá nedočkavá, či sa jej pán záhadný ozval, posadila na svoje obvyklé miesto hneď pod oknom a konečne sa zadívala na displej mobilu. Prišli jej dve nové správy. Prvá bola od Romana. Včera, pár minút po tom, čo si šla ľahnúť, jej napísal.
„Už asi budeš sladko spinkať, ale aj tak ti želám dobrú noc, ma chérie.Prepáč,že som sa ti neozval skôr, ale boli sme s kolegami na pracovnej večery a tá sa samozrejme o niečo pretiahla. Na hotel som sa dostal až pred polnocou. Ľúbim ťa, zajtra prídem domov. Už sa na teba teším." Ela sa nad správou usmiala a potešila sa, že bude Roman už konečne doma.
„Aj ja sa na teba teším. Kedy cestuješ?" odpísala mu dúfajúc, že od neho dostane odpoveď a vypla správu. Načiahla sa pre šálku stojacu na sklenenom stole a napila sa. Káva bola ešte stále horúca a tak si popálila jazyk.Sakra! Ihneď položila šálku z horúcou kávou na stôl ďaleko od seba a ťukla na druhú správu, ktorá jej prišla. Tá bola od záhadného pána zo včera. Tak predsa sa len ozval, povedala si nahlas. Po tom, čo jej už včera neodpísal, sa nad tým všetkým zamyslela. Prečítala si ich vzájomnú konverzáciu od začiatku až po koniec a prebrala ju zo všetkých uhlov. Napokon došla k rozhodnutiu, že bola až príliš opatrná a strach nebol na mieste.Síce bolo zvláštne, že jej nechcel prezradiť svoje meno, no určite má na to oprávnený dôvod. A ten sa raz, skôr či neskôr určite dozvie.
Takže teraz, keď videla, že jej odpísal na včerajšiu správu, od radosti jej až podskočilo srdce. Dúfala,že jej ešte napíše. Síce si spolu včera vymenili iba zopár správ, no musela uznať, že písanie s ním bolo v skutku zaujímavé.
„Dobré ráno Eleanor. Vidíte aký ja som? Píšem si s krásnou mladou slečnou a zaspím,"začítala sa do jeho prvých slov a zasmiala sa nad nimi. Páčilo sa jej ako ju oslovoval.
„Spísaním sa netreba ponáhľať. Je lepšie, keď si dáte načas,"zareagoval na jej poslednú správu zo včera.„Čím viac času nad príbehom strávite, o to bude lepší. Je to ako s vínom. Čím dlhšie zreje, tým je chutnejšie. A pýtate sama, ako mi ide písanie. Pracujem na svojej knihe už štyri roky a som málinko za polovicou. Ide to pomaly, ale som rád, že to postupuje."Správu jej poslal ráno niečo po šiestej. Asi je rovnaké ranné vtáča ako Roman, pomyslela si. Ela o takomto čase ešte tvrdo spala. Ani len nepomyslela nad tým, že by mala vstávať. „Dobré ráno aj Vám. Skutočne ste zaspali? Ach, vy chlapi. Ako viete zaspať počas písania si, to nepochopím,"krútila hlavou a aby text nevyznel hlúpo, pridala k nemu usmievavého smajlíka. „Štyri roky sú tiež dosť slušná doba. Za ten čas napísať len niečo vyše polovici, to je celkom málo. Ako je to možné? Ale síce, čo sa čudujem. Ja sama som za dva roky napísala žalostných dvadsaťtri strán a to ani z ďaleka nie je polovica s príbehu.Najprv som mala nedostatok času kvôli škole a učeniu sa na štátnice, ale po skončení som si povedala, že ak začnem pracovať z domu, budem mať viac času venovať sa písaniu, no nieje to tak. Mám pocit, že pracujem viac ako keby som odchádzala na osem hodín do práce. Doma pracujem tak celý ten čas a moja kniha,obrazne povedané, zapadá prachom."Správu odoslala a napila sa z kávy, ktorá medzičasom o niečo vychladla.
Keďže sa do vtedy neprihlásil, položila mobil na stôl a naďalej si vychutnávala svoj ranný životabudič. Len čo sa postavila z plastovej stoličky, zazvonil jej mobil. Vibroval akoby išlo o život. Ela sa pozrela na obrazovku a zbadala na nej Romanovo číslo. Plná radosti sa k nemu natiahla a potiahla prstom zo stredu obrazovky doprava, aby hovor prijala.
„Ahoj zlato,"ozvala sa prvá melodickým hláskom. Vzala do ruky prázdnu šálku,položila ju do drezu a odkráčala s mobilom pri uchu do obývačky.
Na druhej strane sa ozval hrubý mužský hlas, v ktorom bolo cítiť nehu. „Eli, ahoj. Práve odchádzam z hotela a o tri hodiny už budem na letisku. Okolo ôsmej by som už mal byť doma. Neviem sa ťa dočkať."
„To je skvelé," úprimne sa zaradovala. Podišla k dvojmiestnemu zelenému gauču a zvalila sa doňho. „Dávaj si na seba pozor a hneď ako pristanete mi napíš dobre? Vieš, že sa stále veľmi bojím keď cestuješ lietadlom,"poúčala ho ako vždy, keď cestoval tým ,vraj, najbezpečnejším dopravným prostriedkom. „Uvarím večeru, aby si sa poriadne najedol, určite prídeš hladný ako vlk."
Roman pracuje ako architekt už takmer šiesty rok. Pred troma týždňami odišiel na služobnú cestu do Luxemburska, kde odchádza pravidelne každý polrok. Ele to bolo zaťažko, keď od nej prvý krát musel odísť na taký dlhý čas do cudziny. Vtedy spolu bývalí ešte len štyri mesiace a poznali sa sotva jeden rok. Teraz to už zvláda ako tak dobre, no ešte vždy sa o neho strachuje. Bodaj by aj nie, veď ho ľúbi a nechce, aby sa mu niečo stalo. V správach nie raz hovorili o tom, ako z oblohy padlo lietadlo a nikto na palube neprežil.
„Jasné, nemaj strach zlato, napíšem." Na chvíľu sa Roman odmlčal, v pozadí bolo počuť nejaký mužský hlas a nato sa ozval znova: „Už budem končiť, Milan hovoril, že by sme už mali vyraziť aby sme stihli let. Zatiaľ sa maj a buď poslušná.Ľúbim ťa, pá."
„Ja som vždy poslušná, to predsa vieš,"zasmiala sa a kým si jednou rukou držala mobil pri uchu, druhou si prehrábla svoje ryšavé vlasy tak, ako vždy, keď si ju Roman doberal. „Aj ja ťa ľúbim."
„Však si si teraz prehrábla svoju nádhernú hrivu, zlatko?" podpichol ju a Ela ako vždy pri tejto zmienke očervenela.
„Áno. Ale už bež, aby na teba dlho nečakali. Pá," rozlúčila sa a vypla hovor.
Mobil ešte stále držala v ruke a v myšlienkach zablúdila k momentu spred takmer štyroch rokoch, kedy sa z Romanom prvý krát zoznámili.
Bolo to na Silvestra. Vonku padal taký hustý sneh, že Ela ledva videla na pár metrov pred seba. Chôdzu jej sťažoval neúprosný mrazivý severák, ktorý sa jej zarýval do líc. Tie jej celé očerveneli a nehorázne ju štípali. Kým prišla do cieľa,veľkého osvetleného dvojposchodového domu, kde sa organizovala Silvestrovská párty, necítila si už ani prsty na nohách a to mala obuté najteplejšie zimušné čižmy, ktoré našla pred pár rokmi v obchode. Keď konečne zastavila pred tmavohnedými vchodovými dverami, na ktorých visela drevená ceduľka s názvom„Nepozvaným vstup zakázaný," zasmiala sa nad kamarátkiným humorom a vytiahla z vreciek vetrovky ruky. Sňala si z nich tenké rukavice, stlačila zvonček, pod ktorým bola vygravírovana menovka hostiteľky a potom trikrát hlasno zaklopala zmrznutými hánkami.Rukavice, ktoré mala na rukách jej pri tejto zime nepomohli, no bolo to oveľa lepšie ako by na nich nič nemala. Prvotným plánom bolo nasadiť si na ruky jej háčkované palčiaky, no tie žiaľzázračne zmizli a tak nemalá inú možnosť, iba vziať si to, čo našla. Tá minúta, kým jej niekto prišiel otvoriť dvere sa jej zdala ako celá večnosť. Nervózne prestupovala z nohy na nohu,pretože i cez hrubú zimušnú vetrovku cítila, ako sa jej vietoropieral do chrbta. Nevedela v tom mraze ostať už ani sekundu. Sklonilahlavu dole, zadívala sa na topánky a zbadala na nich hrubú vrstvu snehu. Začala si ju z nich otrepávať, aby len čo sa otvoria dvere, mohla ihneď vojsť do vnútra. Kým opakovane dupotala nohami, pretože sa toho snehu nie a nie zbaviť, znova natiahla skrehnutú ruku k zvončeku a rázom sa vchodové dvere otvorili.Nevšimla si kto v nich stojí, len počula vrzgot otvárajúcich dverí a celá zmrznutá podráždene vyriekla: „No konečne.Stojím tu ako taká krava dobré tri minúty a mrznem. Vieš aká je vonku zima?" opýtala sa a konečne zdvihla zrak od topánok. Vo dverách nestála Elina kamarátka Tamara, ako si myslela, ale statný, urastený muž. Mohol mať niečo pred tridsiatkou. Na sebe mal košeľu s krátkym rukávom a džínsy. V pravej ruke držal pohár, v ktorom bola ešte približne štvrtina tmavého piva a druhou sa opieral o zárubňu. V tvári mu bolo poznať pobavený úsmev. Ela tam stála ako prikovaná a zrazu nebola hodná slova.Cítila, ako jej teplo stúpa do tváre a ak to bolo v tejto zime možné, líca jej ešte väčšmi očerveneli. Čakala ako na jej výjav zareaguje neznámy muž, no ten iba mlčal a prihlúplo sa usmieval.
„Pustil by si ma prosím dnu? Vážne mi je strašná zima," prehovorila znova, no tentokrát milým hláskom.
Muž mlčky odstúpil odo dverí a pustil premrznutú Elu do vnútra.Vyzula sa, z hlavy si sňala vlnenú čiapku, ktorá odhalila jej kučeravé ryšavé vlasy a vyzliekla si vetrovku. V dome bolo príjemné teplo, vo vzduchu bolo cítiť vôňu popkornu a z obývačky bolo počuť spev Johnna Casha. Musela uznať, že ten,kto tu mal na starosti hudbu, mal vážne skvelý vkus. Tamara to určite nebola, pretože tá ho má otrasný.
Neznámy muž nastavil k Ele prázdnu ruku a prvý krát prehovoril: „Môžem?"
Ela najprv nechápala prečo k nej nastavil ruku, no len čo mu pohľad spočinul na jej vetrovke, pochopila. Podala mu ju a hanblivo sa usmiala na znak vďaky. On jej úsmev opätoval, otočil sa k vysokým vešiakom po jeho ľavici a vetrovku jej zavesil na posledný voľný vešiak.
Jeho hlas bol taký krásny, až mala pocit, že sa do neho zamilovala.Vlastne, celý bol krásny. Čierne vlasy ako havranie pierko sa mu mierne krútili a padali do jeho zelených očí, ktorým na kráse dodávali hrubé mihalnice. Ani dvoj dňové strnisko mu neuberalo na šarme, ba naopak.
„Volám sa Roman. A ty si?"
„Eleanor. Ale kamaráti ma volajú Ela."
„Krásne meno. A hodí sa k tvojim ryšavým kaderiam." Len čo to dopovedal, rukou sa dotkol jedného z prameňov. Potom ju rýchlo odtiahol a strčil do vrecka nohavíc.
„Ďakujem,"povedala takmer nečujne. Bola z neho celá bez seba.
Len čo sa od nej odtiahol, jednú ruku si položila na šiju a potom si nadvihla vlasy tak, ako to robila vždy, keď bola nervózna.Romanovi tiež veľa netrebalo. Len čo ju zbadal ako stojí v hustom snehu na priedomí, bol z nej rovnako namäkko ako ona z neho. Potom sa spolu vybrali k spoločným priateľom a zvyšok večera sa zabávali spolu.

Ela znova precitla a vrátila sa z myšlienok späť do reality. Na tvári jej hral pobavený úsmev.Rada sa vracala k tejto historke. Nielenže to bol jeden z jej najlepších Silvestrov, ale tiež si v ten deň našla svoju spriaznenú dušu.
Len čo sa rozhodla, že dnes začne konečne pracovať, mobil jej v ruke zavibroval a v zápätí začula, ako jej oznámil príchod novej správy.
„Som už starý, nečudujte sa mi, že som zaspal"obraňoval sa. „Ako to je možné, že som toho napísal tak málo? Tak, že som popritom robil ešte mnoho ďalších vecí. A ešte pred tým, ako som začal písať, som si toho musel mnoho naštudovať. Históriu,ľudí, krajinu. Jednoducho, len tá samotná príprava mi zabrala vyše roka. Ale tento rok to plánujem dopísať a dať na trh. Nieje dobré, keď človek pracuje viac ako by mal, Eleanor. Aj tých osem hodín v zamestnaní je dlhá doba. A aká je Vaša práca,mladá dáma?"
Takže starý? To znamená, že by mal byť aj neškodný. Obavy hodila za hlavu a len čo si správu znova prečítala do konca,začala dychtivo ťukať do mobilu.„Starý?Koľko máte rokov, ak sa smiem opýtať?"Bola veľmi zvedavá aký starý muž sa skrýva za slovami, ktoré jej adresuje. „Už koncom tohto roka? Myslíte, že to stihnete dopísať za tak krátky čas? Rok sa pomaly schyľuje ku koncu a ani vydavateľstvo Vám,nádejnému spisovateľovi neskontroluje rukopis za pár mesiacov,"čudovala sa. „A ak si budem chcieť prečítať Vašu knihu, ako ju mám potom nájsť,keď nebudem vedieť ani názov knihy, ani Vaše meno....?"Tu prestala ťukať a zamyslela sa nad tým, ako by ho mohla oslovovať.
„...pán anonymný spisovateľ,"napadlo jej zrazu a tak to dopísala za posledné slovo.Skvelá prezývka, pomyslela si.
„Pracujem ako prekladateľka. Prekladám knihy z francúzštiny do nášho rodného jazyka a musím uznať, že ma to nesmierne baví. Knihy čítam rada, ako ste sám spomínali a francúzština ma fascinuje.Niet lepšej práce."
Ela napnutá ako struna nedočkavo čakala na jeho správu.
„Mohol by som Vám byť starým otcom,"prečítala si a odpoveď ju prekvapila. Zamyslela sa a začala v hlave kalkulovať.Hm, môže mať niečo okolo 65 rokov, povedala nahlas do prázdneho bytu. Spokojná s približným vekom starého pána, sa pustila do čítania zvyšnej správy. „Ak by som sa venoval knihe intenzívne a popritom sa nevenoval ničomu inému, zvládol by som to napísať aj do dvoch mesiacoch. A plánujem samo-vydanie. Hm... Francúzština je podľa mňa najkrajší jazyk na svete. Aj celkovo Francúzsko je veľmi krásna krajina. Bol som tam niekoľko krát. Naposledy, pred pár rokmi som tam strávil takmer celý rok. Bol to najkrajší rok v celom mojom živote. Ani sa mi odtiaľ nechcelo odísť späť na Slovensko. Ale vrátiť som sa musel, mal som tu určité povinnosti. Ale povedal som si, že sa tam ešte niekedy vrátim, možno aj presťahujem. Vy ste navštívili Francúzsko? Ak ešte nie, tak vám to odporúčam. Určite si ho zamilujete. A čo sa týka mojej knihy... ak si ju budete chcieť skutočne prečítať, tak ju určite nájdete. A ak nie, tak Vám dám vedieť."
„Áno,vo Francúzsku som bola. A nie raz. Máte pravdu, hneď pri prvej návšteve tejto krajiny som si to tam zamilovala. Bola som v Paríži a mňa, ako romantickú dušu chytila za srdce Eiffelova veža. Vtedy som zatúžila dať si večeru hore v reštaurácií. Čo môže byť viac romantické, ako dobré jedlo, romantická hudba, horiace sviečky a hviezdy na oblohe? Hneď v prvý deň som si obľúbila tie ich francúzske raňajky. Vy ste boli v akom meste? A čo sa Vám páčilo na Francúzsku tak, že sa Vám odtiaľ ani nechcelo odísť?Aké povinnosti? Podarilo sa Vám tam ešte niekedy vrátiť alebo tam nebodaj žijete?"Zasypala ho otázkami ako nejaká novinárka. Už od detstva bola veľmi zvedavá.
Pán anonymný spisovateľ sa zrazu odmlčal.Čakala na jeho správu už niekoľko minút, no odpoveď stále neprichádzala. V tom si uvedomila ako rýchlo čas postúpil. Roman bol už určite v lietadle.