Pán anonymný spisovateľ

1. Kapitola

Bol stred pracovného týždňa a vonku sa schyľovalo k búrke. Ťažké čierne mračná hrozili svojim vzhľadom a vietor im dodával na vážnosti svojou silou. I keď bolo bežné pracovné popoludnie,mnohí ľudia sa vybrali do obchodného centra, rovnako ako aj Ela.Kráčala preplneným obchodným domom hemžiacim sa stovkami ľudí a dívala sa do mnohých výkladoch. Pred jedným z nich zastala.Biele figuríny boli odeté podľa najnovšej letnej módy a snažili sa tak upútať mnohých zákazníkov. Dominovali im veľké plagáty s ich obchodnou značkou. Ako sa tak otočila s cieľom, že zamieri do kníhkupectva, zbadala, ako sa k nej približuje hustý dav ľudí.Boli už takmer pri nej. Čas ako by sa spomalil, videla ako kladú jednu nohu pred druhú, ústa sa im spomalene pohybujú a vychádzajú z nich slova adresované ich priateľom alebo rodinám. Tí druhí vykrútili ústa do širokého úsmevu a začali sa smiať. Jedno malé, asi štvorročné dievčatko, ktoré bolo v líčkach celé červené plakalo a dožadovalo sa rodičovskej pozornosti. Elu prepadla silná, nekontrolovateľná triaška, mala pocit, ako by sa k nej približovali s úmyslom zvalcovať ju a tak radšej zatvorila oči dúfajúc, že jej to pomôže. Nepomohlo.Ba čo viac, všetky svaly na jej útlej postave sa zrazu napli.Srdcový tep i dych sa jej zrýchlil a celá sa začala potiť.Cítila, ako sa jej husté vlnité ryšavé vlasy začínajú lepiť na šiju. Čo sa to so mnou deje? Panebože, ja zomriem v obchodnom centre pred očami desiatok ľudí! To snáď nie!Pomyslela si vyľakane. Ani nevedela ako, dotackala sa k najbližšej lavičke, ktorá od nej bola vzdialená našťastie iba zopár krokov a posadila sa na ňu. Snažila sa spomaliť svoj srdečný tep a dych. Hlboký nádych, pomalý výdych. Takto to zo zatvorenými očami zopakovala päť krát. Keď sa cítila ako tak lepšie,otvorila oči. Pár krát nimi zaklipkala aby sa jej vrátila ostrosť a poobzerala sa vôkol seba. Všetko bolo rovnaké ako pred minútou.Ľudia sa i naďalej premávali hore-dole, vchádzali alebo vychádzali z dverí a ju si ani len nevšímali. Až na jednu postaršiu pani. Jej mohutná postava sa skláňala nad útlou Elinou a tučnú ruku, na ktorej mala zlaté hodinky jej položila na ramená. Ela sa na ňu vyľakane zahľadela a odtiahla sa.
„Slečna,je vám zle? Ste veľmi bledá v tvári. Nech sa páči, napite sa vody, pomôže vám, " ozvala sa a ponúkla jej malú, asi pollitrovú modrú fľašu s čistou vodou. Tekutina siahala až pookraj a tak Ela usúdila, že z nej pani ešte nepila, no i tak odmietla.
„Budem v poriadku, ďakujem. Nemusíte si robiť starosti," ubezpečovala ju dúfajúc, že čím skôr odíde.Stará pani bola chvíľu neoblomná, no napokon to vzdala a odišla.
Ela si prešla rukou po svojom spotenom čele, zasunula si prameň vlasov za ucho a dumala. Čo to doparoma bolo? Infarkt? Nie, to určite nie. Ten sprevádza nepríjemná bolesť na hrudi a to som ja nepociťovala. Ale nič iné ma nenapadá... Nech to bolo čo bolo, musím odtiaľto čo najskôr vypadnúť, nemôžem tu ostať už ani sekundu navyše!
Náhle sa postavila z lavičky, ale jej slabé nohy ju neudržali a rovnako ako rýchlo vstala, tak spadla naspäť na zadok. Zahrešila. Skúsila to znova, no tento krát pomalšie. Najradšej by sa rozbehla, aby sa dostala čo najskôr preč od tej spústy ľudí, ale nebolo to možné. Kľučkovala zo strany na stranu vyhýbajúc sa väčšine ľudí tak rýchlo, ako jej len nohy stačili.

Kým sa Ela dostala do trojizbového bytu, bola celá premočená. Za ten čas,čo chodila po obchodoch, sa vonku tak silno rozpršalo, ako keby sa ženili všetci čerti. Byt, v ktorom bývala zo svojim priateľom Romanom, zíval prázdnotou. Teraz za to bola iba rada, pretože momentálne netúžila po ničom inom len po súkromí a horúcom kúpeli. Naliala do vane pár kvapiek peny do kúpeľa a horúcu vodu napúšťala takmer po okraj. Kým sa vaňa napĺňala, vyzliekla si premočené šaty a zavesila ich na radiátor, aby sa osušili. V miestnosti sa vytvorila hustá para, ktorá zrkadlo posiala malými kvapôčkami vody. Ela pomaly vložila do vane najprv jednu nohu aby si zvykla na to teplo, potom druhú a neskôr si do nej ľahla celá. Nahú postavu jej pohltila horúca voda a bublinky z peny do kúpeľa ju celú zahalili. Zatvorila očí,zhlboka sa nadýchla a pomaly vydýchla. Konečne sa uvoľnila a užívala si to teplo.
Skoro po hodine, kedy už aj voda vychladla vstala a premočenými prstami sa načiahla po mäkkom froté uteráku. Keď bola suchá a na hlave sa jej týčil turban z uteráka, obliekla sa a cez neveľkú obývačku, ktorej dominantou bola obrovská knižnica so stovkami kníh rôznych žánrov, prešla do svojej pracovne. Priamo pod oknom sa týčil obrovský čierny stôl v tvare písmená L, na ktorom bolo naukladaných mnoho papierov. Roman sa vždy smial, že to tam vyzerá ako po výbuchu. Ela to ale volala organizovaný chaos a dokonale sa v tom vyznala. Celú pravú stranu steny, od vrchu až nadol zaberali moderné poličky, ktoré boli zapratané mnohými šanónami, odbornými knihami a slovníkmi. Ela odsunula čierne kreslo, posadila sa doň a zapla počítač.Keď konečne nabehol, ponaťahovala si prsty na rukách ako to mala vo zvyku, alebo skôr v zlozvyku a prihlásila sa na Facebook. Len čo naskočil jej profil, všimla si, že na vrchnej modrej lište svietili na červeno štyri nové upozornenia, no tie ignorovala.Okrem nich tam svietila aj jedna nová správa. To bude určite od Romana, musel byť prihlásený, kým som bola vo vani.
Klikla na červený krúžok s bielou jednotkou v strede a namiesto fotky jej priateľa, sa jej zobrazil obrázok otvorenej knihy, ktorej sa listy usilovali pretočiť na jednu alebo druhú stranu. Kniha ležala na tráve a stebla ju mierne prevyšovali. Netušiac o koho ide,začítala sa do adresovaných slov.
„Dobrý deň, dovoľujem si napísať Vám túto správu. Kráčam pochmúrnym životom a hľadám v ňom kúsok svetla. Prosím, pomôžete mi ho nájsť? Ďakujem."Ela neverila vlastným očiam čo jej tento neznámy človek napísal.Má na to reagovať alebo bude rozumnejšie ignorovať to? Pozrela sa na ikonku prihlásených užívateľov, no Romanovo meno, ktoré hľadala medzi desiatkami prihlásených užívateľov, tam nenašla.Klikla na profil adresáta a hľadala nejaké informácie prezrádzajúce kto je ten človek, odkiaľ je a či majú spoločných priateľov. Je to žena alebo muž? Uvedené nemal neznámy vôbec nič ale ukázalo sa, že má v priateľoch zopár slovenských spisovateľov, s ktorými sa priatelila aj ona. Klikla na fotky,dúfajúc, že medzi nimi objavy nejakú fotografiu, ktorá jej prezradí kto je za týmto profilom, no bezúspešne. Všetky fotky ktoré tam boli - a tých bolo skutočne málo - sa týkali iba kníh alebo prírody.
Rozmýšľala nad tým, či má na túto zvláštnu správu odpovedať alebo nie. Niečo jej našepkávalo, že to nie je dobrý nápad, že sa má odhlásiť a ísť robiť radšej niečo prospešnejšie, no zvedavosť bola silnejšia a tak klikla na„Prijať správu."
„Dobrý večer. Priznám sa Vám, najprv som nechcela odpovedať na túto správu, no márne som sa usilovala. Ako Vám už len ja, mladé neskúsene dievča môžem pomôcť nájsť to, čo hľadáte?"Prečítala si slova, ktoré napísala a keď usúdila, že je s nimi spokojná, odoslala ich. Teraz musela iba čakať na odpoveď. Po pár minútach jej prišla.
„Čo Vás primälo napokon odpovedať? Viete, dvom sa ľahšie hľadá ako pustovníkovi. A možno práve Vy budete mojim svetlom, ktoré tak intenzívne hľadám. Človek nikdy nevie, čo mu osud privedie do cesty."Ela sa zarazila. Nevedela čo má na túto správu odpísať. Čo tým neznámy myslí? Ako už iba ona môže byť pre neho svetlom. A čosi vlastne pod tým svetlom predstavuje? Určite je to niečo iné,ako to, čo si vybavila ona.
„Zvedavosť.Som predsa žena a tie sú neskutočne zvedavé,"odpovedala na jeho prvú otázku a potom sa zamyslela nad zvyškom odpovede. Radšej nijako nereagovala na to svetlo a pustovníka a zamerala sa na poslednú adresovanú vetu. „Osud?Vy veríte v osud?"
„Áno.Ale nikdy neviete, či náhoda nemá meno osud,"Musela uznať, že neznámy vyberá slová, ktoré jej adresuje skutočne pečlivo. Je dôležité sa nad nimi poriadne zamyslieť,no Ela nestačia na jeho úvahy. Našťastie ale poslal ďalšiu správu, na ktorú mu odpovedať vedela.
„Viete,mám rád knihy. Raz som tak blúdil sociálnou sieťou, keď mi vyskočil váš profil. Len tak zo zvedavosti som naň klikol a všimol som si, že aj Vy máte rada knihy a v slabej chvíľke som si dovolil napísať Vám. Chýba mi totižto spoločnosť. Rád by som sa s niekym porozprával."Touto správou jej neznámy nevedomky zodpovedal na otázku, ktorú mu ani nepoložila, no bola za to rada. Zistila ňou aspoň to, že sa pod slovami, ktoré jej píše, stojí muž. Ale v tom jej napadlo,že ak by to bola žena, bolo by to menej nebezpečné. Čo ak mu ide o niečo konkrétne, niečo zlé a ona mu sadne na lep ako naivná husička? Mala by si dávať pozor. Ale čo ak sa chce iba s niekym skutočne porozprávať, lebo sa cíti sám, ako to práve tvrdí.Nech je to ako chce, bude opatrná, pretože tej nie je nikdy dosť.Dokonca ani keď bola ešte tínedžerka, nechodila na rande hneď len tak s niekym, kto jej na sociálnej sieti napísal. A tých chalanoch skutočne bolo dosť. A čo s tým urobila? Buď im vôbec neodpísala alebo tým vyvoleným odpísala a keď sa po pár správach ihneď chceli stretnúť, vysvetlila im, ako to vidí ona.Tí odvážnejší ostali a skúšali sa ju viac spoznať a robili všetko preto, aby ona spoznala ich a nemyslela si, že s ňou chcú isť von len pre to jedno. Tí druhí, práve naopak, stratili záujem ihneď.A tým ju samozrejme presvedčili, že mala pravdu.
„Myslím,že by som Vám s tým vedela pomôcť. Prezradíte mi Vaše meno?"
„Nie, mladá dáma. Mená nie sú dôležité, lež to,čo po nich zostane."Ela sa zarazila. Prekvapilo ju, že jej nechce prezradiť ako sa volá. Ak neznámy robí drahoty pre svoje meno, niečo na tom bude,začala uvažovať. Po chvíli rozmýšľania, či mu má prestať písať alebo risknúť to a pokračovať v tom, sa rozhodla pre druhú možnosť. Zatiaľ nemal žiadne narážky, ani sa jej nevypytoval na jej súkromie, zatiaľ sú na neutrálnej pôde, tak uvidí ako sa to bude vyvíjať. Bude opatrná a pečlivo bude vyberať slová, ktorému napíše.
„Pekne ste to napísali. Možno by ste mali napísať nejakú knihu, určite by bola skvelá a plná viet na zamyslenie."
„Ak takému to tvrdeniu ste ako došli, Eleanor?"Eleanor?Takto formálne ma nikto nevolá.
„Stačilo mi prečítať si pár Vašich viet a hneď to človek vidí. To, aké slová používate a tie Vaše myšlienky."
„Čo by ste povedali na to, keby som Vám povedal, že na jednej knihe práve pracujem?"
Elu jeho odpoveď nadchla. Vždy bola rada, keď od niekoho počula, že začal písať knihu. Netušila prečo tomu je tak. Ale jedným z dôvodov bolo možno to, že ona sama sa už roky pokúšala o napísanie svojho románu, no nešlo jej to tak dobre ako by chcela.
„Vážne?Ak sa smiem opýtať, o čom bude kniha?" vyzvedala.
„Bude o mladom mužovi, ktorý urobil v živote zopár chýb, ktoré až do konca svojho života bude ľutovať."Elu to zaujalo a túžila vedieť o tomto rozpísanom príbehu viac.Odkiaľ čerpá inšpiráciu? Všetko si to vymyslel, odpozoroval zo svojho okolia alebo nebodaj písal z vlastnej skúsenosti?
„Z nieto tajomne. Ako Vám to písanie ide? Priznám sa, tiež mám napísaných zopár strán, no ide mi to veľmi pomaly." Nedalo jej to, musela sa neznámemu mužovi pochváliť, i keď nevedela, čo to vlastne bude znamenať.
Čakala desať minút na jeho správu,no márne. V ten večer sa už neozval.