Pán anonymný spisovateľ

3. Kapitola

Ela už niečo vyše piatich hodín sedela vo svojej pracovni za písacím stolom, na nose mala okuliare a prsty jej len tak jedna radosť behali po klávesnici. Pracovala na preklade knihy jednej francúzskej spisovateľky, ktorej v slovenskom preklade mala vyjsť už v poradí šiesta kniha. Chýbalo jej už iba necelých päťdesiat strán aby prácu dokončila, no termín ju neúprosne tlačil. Včerajšok jej spôsobil poriadny sklz. Za štyri dni musí odovzdať necelých štyristo strán úžasného, dych vyrážajúceho príbehu, ktorý sa čitateľom dostane pod kožu. Všetky knihy od Mylène Daho sú takéto. I keď jej rukami prešli desiatky rôznych francúzskych autorov a autoriek, táto bola jedna z Eliných najobľúbenejších.Jej príbehy boli ako zo života. Plné lásky, bolesti a najmä...akoby ich autorka sama prežila.
Zložila si z nosa okuliare,položila ich na stôl a pretrela si unavené oči. V tom sa v prázdnom byte ozval štrngot kľúčov vo vchodových dverách.Roman, pomyslela si, vydýchla od úľavy, že je konečne doma a vstala z kresla aby mohla privítať svojho priateľa.
Chvíľu trvalo, kým zámok povolil, no napokon sa dvere s jemným vrzgotom otvorili dokorán a na prahu stál statný muž s ruksakom na pleciach a kufrom v ľavej ruke. Len čo zložil svoju batožinu na kraj úzkej chodbičky a kľúče zavesil na háčik visiaci na bielej stene, v objatí mu pristála útla postava jeho priateľky. „Ahoj," pozdravila ho,no jej hlas utlmila urastená hruď, ku ktorej sa pritisla. Takmer sa v jeho objatí stratila. „Ahoj," odzdravil sa jej, a na jeho tvári, unavenej po celodennom cestovaní bolo bádať potešenie.Svojimi mocnými rukami objal ženu svojho života a nepustil ju, až kým sa sama neodtiahla, aby ju mohol pobozkať. Zdalo sa jej, ako by sa nevideli celú večnosť, nie iba niekoľko týždňov. Ruky si obmotala okolo jeho krku, pobozkala ho a potom ho pohladila po hustom čiernom strnisku, ktoré si už niekoľko dní neoholil. Aj jeho havranie vlasy boli o niečo dlhšie, ako v čase, kedy odchádzal,no i tak vyzeral ešte krajšie, ako si ho pamätala.
„Akú si mal cestu?" Kufor a ruksak nechali na mieste, kde ich Roman zložila odišli do obývačky.
„Dlhú. To čakanie na letisku je neskutočne otravné. Museli sme aj prestupovať. Som rád, že som konečne doma." Roman sa s hlasným výdychom zvalil na gauč v bielom tričku s modrým nápisom a modrými kraťasami a vystrel si svoje dlhé nohy. Ela si sadla k nemu a pritúlila sa.
„Tak si mi chýbala," vyriekol, hladkajúc ju po boku chrbta. Chvíľu tak zotrvali a užívali si prítomnosť toho druhého.
„Dám si rýchlu sprchu aby som sa osviežil, vonku bolo poriadne horúco,dobre?"
„Jasné, bež." Roman pobozkal Elu na líce a vstal z pohovky. Ako kráčal do kúpeľne, cestou si vyzliekal tričko,čím Ele poodhalil svoj svalnatý chrbát. Tá sa na neho nevedela vynadívať. Musela uznať, že má doma poriadneho krásavca.
Kýmsi Roman dával podľa neho rýchlu sprchu, ktorá nikdy netrvala kratšie ako dvadsať minút, Ela sa vrátila do pracovne a pustila sa do prekladu ďalšej kapitoly knihy od Mylène Daho, ktorú sa jejaj podarilo dokončiť.
Prednes už práce stačilo, je čas venovať sa chlapovi, povedala si a práve keď vypínala počítač, ozval sa Roman: „Čo máme na večeru láska? Som hladný ako vlk." Ela sa zadívala jeho smerom a všimla si, ako stojí na prahu jej pracovne. Oboma rukami sa opieral o zárubne a nohy mal prekrížené v členkoch. Svaly samu pod náporom jeho váhy napli a tým bol ešte neodolateľnejší.Ela vstala zo stoličky a rýchlymi krokmi k nemu pristúpila, aby samu znova mohla vrhnúť do náručia a oboma rukami mu prechádzala po chrbtových svaloch. I po toľkých rokoch mala slabosť na jeho postavu.
Kým obaja večerali, Roman rozprával Ele o príhode s nevychovaným kolegom, s ktorým bol v Luxembursku.„Vieš ako som sa za Karola hanbil? Myslí si, že je najlepší a najmúdrejší a pritom to tak vôbec nie je."
„To je strašné." zhrozila sa, keď si vypočula, čo tam ten jeho kolega vyvádzal.
„Šéf ho už nejaký čas pozná a vie že niekedy vôbec netreba reagovať na to, čo povie." Roman si vložil do úst posledný kúsok mäsa a ryže a zložil príbor na ľavú stranu taniera. Servítkou sa poutieral a vhodil ju do taniera. Dojedol.
„Pridám ti ešte?"
„Nie ďakujem. Ale bolo to výborne. Ani si nevieš predstaviť, ako mi chýbalo tvoje jedlo. Si skutočne dobrá kuchárka. Ak by ťa niekedy práca prekladateľky omrzela, odporúčam ti otvoriť si reštauráciu," zažartoval, nahol sa k Ele a pobozkal ju na čelo. „Pôjdem sa vybaliť, dobre?"
„Jasné.Pomôžem ti?"
„Nemusíš, zvládnem to."
Ela v kuchyni osamela a vtedy si spomenula na to, čo sa stalo v obchodnom centre.Mala by o tom Romanovi povedať. Je to predsa jej dlhoročný partnera plánujú spoločnú budúcnosť. Nemali by mať medzi sebou tajnosti. Teda, ona by nemala mať pred nim tajnosti, pretože on sa jej so všeličím zdôveruje. Či sú to banality alebo závažné veci. Ela znervóznela. Nie že by sa mu to bála povedať, to nie.Ide skôr o to, že ani ona sama netušila, čo sa tam vlastne stalo.Nechcela, aby sa o ňu nezačal obávať zbytočne. Predsa, mohla to byť len chvíľková slabosť alebo nevoľnosť, nič vážne.Vstala zo stoličky a obe taniere položila do drezu. Otvorila dvierka nerezovej chladničky, na ktorej mala pripnutých zopár magnetiek z Paríža a ihneď našla to, čo hľadala. Ešte z minulého týždňa otvorená fľaša bieleho polosladkého vína,ktoré s Tamarou nedopili. Raz za čas, ako im povinnosti dovolia, sa obe stretnú na káve alebo v spoločnosti vína. Záleží to od okolnosti. V prípade, že zapíjajú žiaľ, si dajú niečo tvrdé.
Tamara je Elina najlepšia priateľka ešte zo základnej školy, čo je celá večnosť, ako to Tamara tvrdí. Priateľstva medzi dievčatami dlho nevydržia, no im dvom sa to podarilo. Ela bola v tretej triede, pomaly sa končil prvý polrok, keď k nim do triedy prišlo nové dievča. Hnedé vlasy malo stiahnuté v gumičke a na nose okuliare. Bola samá ruka, samá noha, bielo-čierna pruhovaná sukňa na nej doslova visela, také bolo dievča chudé.Ani kvietkované tričko na nej nevyzeralo najlepšie. Všetky deti na ňu zízali a začali si niečo šuškať. Ela len ticho sedela a dívala sa na dievčinu. Tá stála vedľa učiteľky, ktorá vysvetľovala žiakom, že Tamarka je ich nová spolužiačka, ktorá sa s rodičmi presťahovala do tohto mesta, pretože tu jej otecko dostal novú prácu. Tiež hovorila, aby k nej boli žiaci milý,priateľsky ju privítali a priali medzi seba. Tamara od nervozity a strachu z nového prostredia a nových ľudí nevedela čo s rukami atak ich mala skryté za chrbtom a hlavu sklonenú, s očami upierajúcimi do zeme. Keď učiteľka dorečnila, poslala vystrašené dievčatko, aby si našlo voľné miesto, pri kom chce sedieť.Bohužiaľ, žiadna lavica nebola úplne prázdna a tak si musela k niekomu prisadnúť. Mala na výber tri miesta. Blonďaté dievčatko,ktoré malo minimálne pätnásť kilogramovú nadváhu a keďže postava Adely zaberala väčší priestor v lavici, veľa voľného miesta pri nej tak nebolo. Ďalšou možnosťou bol celkom pekný chlapec, no ten sa ale rád šprtal v nose a to, čo mu po vybratí ostalo na prste, otieral o lavicu. Bolo to nechutné, preto vedľa neho nikto nechcel sedieť, nie to sa s ním ešte priateliť.Považovali ho za čudáka. Poslednou možnosťou bola Ela. Tá sedela v prvej lavici oproti učiteľskému stolu a preto bolo miesto veľa nej prázdne. Bolo to najmenej obľúbené miesto žiakov.
„Vitaj, som Ela," predstavila sa Ela a privítala nové dievčatko v triede, ktoré si k nej prisadlo. Takto vzniklo nové priateľstvo medzi dvoma dievčatkami, ktoré časom vyrástli na tínedžerky. Postupom rokov sa z Tamary, škaredého káčatka stalo celkom pekné dievča. Už nebola taká chudá ako v deň, kedy nastúpila do novej triedy. Okuliare vystriedali kontaktné šošovky,vlasy siahajúce po plecia mala voľne pohodené a zaguľatila sa na tých správnych miestach.
Pri výbere strednej školy sa dievčatá zhodli na rovnakom odbore a tak ich čakali ďalšie štyri spoločné roky plné srandy, výletov, večerných diskotékach,chlapcov, čo sprevádzalo tiež zlomené srdcia. Tieto boľačky vždy dievčatá zvládali spolu. Rady spomínali na obdobie strednej školy s pohárom vína v ruke. Potom prišla stužková slávnosť a ich cesty sa žiaľ, rozišli. Tamara si našla prácu ako sekretárka a Ela nastúpila na vysokú školu, aby mohla pracovať ako prekladateľka. Bol to jej najväčší sen. Počas Elinho štúdia bolo ich priateľstvo všelijaké. Kvôli práci a škole bolo ťažké skĺbiť voľný čas na oboch stranách aby sa mohli stretnúť, ale vždy to nejak zvládli a raz za čas sa stretávajú ešte doteraz.
Ela vybrala z kuchynskej linky pohár na víno a do polovice si naliala žltého moku. Odpila si z pohára, zhasla v kuchyni svetlo a namiesto toho, aby sa niekam posadila, pristúpila k oknu. Všimla si, že vonku sa už začalo pomaly stmievať a svetlo z pouličných lámp dopadalo na chodníky i cesty. Keďže bývali v centre metropoly východu, na ulici bolo rušno. Ela sa zadívala na cestnú premávku. Mnohí ľudia sediaci v automobile za volantom sa náhlili rôznymi smermi. Ela si tak ako vždy, aj teraz predstavovala, kde sa asi ženú a aký je ich život. Aký príbeh žijú. Či sú šťastní so svojím životom alebo by si ho radi s niekým vymenili. Či majú rodiny, manželky, manželov a deti.Alebo či sú sami a dúfajú, že aj oni si nájdu lásku svojho života. Poprípade, či sú uväznení v nešťastnom manželstve bez lásky.
Dúfala že nie a plným dúškom sa napila z pohára.Ubudlo z neho poriadne veľa tekutiny, ktorú si následne prevaľovala na jazyku, aby lepšie zacítila chuť vína. Bola to jej obľúbená značka.
Myšlienky sa jej zrazu mimovoľne zatúlali k starému pánovi. Rozmýšľala nad tým, čo ho priviedlo do Francúzska, čo tam robil a či tam bol s niekým alebo iba sám. Tiež dumala nad tým, či má manželku. Túžila o tom vedieť viac a tak si zaumienila, že keď na to príde vhodná doba,tak sa ho to opýta a bude dúfať, že jej na to odpovie. Tiež by si rada prečítala jeho knihu. Bola zvedavá na to, aké chyby urobil mladý muž v jeho knihe, ktoré až do konca svojho života bude ľutovať. Na to, aby bol príbeh skvelý, musí byť aj dosť silný. Nie je jednoduché pustiť sa do niečoho takého. Ale verila, že sa s tým pán anonymný spisovateľ popasoval skvelé.
Odstúpila od okna a pristúpila ku kuchynskej linke, kde na ňu čakala fľaša vína. Z minula toho neostalo veľa a tak si naliala štvrtinu moku do pohára a tým sa fľaša vyprázdnila.Prázdnu fľašu položila ku košu, ktorý sa elegantne schovával za kuchynskými dvierkami, aby ju neskôr vedela hodiť do kontajnera na sklo.
Znova sa vrátila k oknu a dívala sa von. Prázdny pohár nechala položený na rohu parapetnej dosky a rukami sa o ňu opierala.
„Nad čím premýšľaš?" ozval sa mužský hlas za jej chrbtom. Ela sa zľakla, otočila sa za zvukom, ktorý ju vystrašil a pravú ruku si položila na hrudník.
„Preboha, ty si ma ale vystrašil."
„Prepáč, to som nechcel," pristúpil k nej a pobozkal ju na líce. „Nad čím si premýšľala?"zopakoval otázku. Pozrel sa na roch parapetnej dosky, práve tam,kde stál prázdny pohár.
„... s pohárom na víno."
„Nad ničím zvláštnym, len som sa dívala von oknom a sledovala, kam sa všetci ľudia ženú. Už si sa vybalil?" odvrkla, ako keby na tom nebolo nič zvláštne.
„Áno. Je všetko v poriadku? Zdáš sami taká ..." obával sa Roman, no Ela mu nedovolila pokračovať a skočila mu do rečí.
„Jasne, všetko je v poriadku. Len som mala chuť na víno," odsekla a vyčarovala na tvári úsmev.
„Dobre. Pôjdeme si ľahnúť? Som trocha uťahaný."Nemal silu sa Ely viac vypytovať a tak jej veril, že je v poriadku a nič ju netrápi.
Ela súhlasila a kým kráčali do spálne,ozvalo sa cinknutie je telefónu. Cink!Cink, Cink!
Ela prešla pohľadom z Romana na mobil a odblokovala obrazovku. Tri správy. Dve od Tamary a jedna od toho záhadného starého pána.Rozbúchalo sa jej srdce. Prvú otvorila správu od Tamary a začala čítať. „Ahoj Eluš, zájdeme zajtra na kávu? Mám novinky!" A pridala k tomu smajlíka, ktorý má namiesto očí srdiečka. V ďalšej správe od Tamary stálo: „Horúce novinky!" Ela sa zasmiala. Už tušila, čo jej chce Tamara povedať.
„Tamara?"opýtal sa, kým si vyzliekal tričko a kraťasy.
„Áno. Že vraj má horúce novinky a chce ísť zajtra na kávu," odpovedala a usmiala sa.
Roman zagúľal očami a taktiež sa usmial. Obaja dobre vedeli, o čom bude Tamara znova repotať. „Ideš?" opýtal sa.
„Neviem, uvidím zajtra. Potrebujem dokončiť prácu, som v sklze."
„V sklze? Kade sa fláka moja krásavica, že nepracuje?" opýtal sa s humorom a vyčaril široký úsmev.
„Jasa neflákam, dobre? Len sa mi tento týždeň nejako nedarilo. A taktiež ma pobolievala hlava, " vymyslela si rýchlu výhovorku a ledabolo sa usmiala. Ups,a už je to tu. Sakra!
„Len si ťa doberám." Roman na Elinej tvári našťastie nespozoroval lož ani rozpaky a ľahol si do postele. „Poď si už ku mne ľahnúť."
„Vydrž chvíľočku, len jej odpíšem."Začala ťukať rýchlu odpoveď a potom si s búšiacim srdcom prečítala správu od druhého adresáta. Na tú ale neodpovedala.Rýchlo vypla telefón, položila ho na nočný stolík a prezliekla sa do nočnej košieľky. Iba v tenkej čipkovanej látke červenej farby, ktorá toho odkrývala viac ako zakrývala, si ľahla k Romanovi do postele.