Eve [Zlomené srdcia I.]

Jedovatá (Eve) - Kapitola 1 - Časť 2

Vyrovnanosť jej tváre sa rozpadla. Pod ťažkým mejkapom očervenela v tvári. Nebola taká silná, ako si o sebe myslela. Potrebovala zoceliť. Zdvihla k nemu svoj pohľad, no tentoraz nebol taký nepriateľský ako na začiatku. Vyhodili ju, vedel to.

„Čo ste urobili? Porušili ste ich interné pravidlá? Nedodržiavali ste pracovnú morálku?"

Neodpovedala.

„Môžem tam kedykoľvek zavolať kvôli referenciám a opýtať sa na vás. Povedia mi, ako to bolo naozaj."

Eve zovrela dlane do pästí. Nechty sa jej bolestivo zarývali do kože, ale nedbala nato. Myslela si, že už nestretne niekoho ďalšieho, koho by nenávidela viac ako Patricka Daltona, no ukázalo sa, že sa mýli. Nechcela to prezradiť, no ak mu nepovie aspoň časť pravdy, nikdy sa nedostane ďalej. Aspoň kúsoček.

Pohľad jej stvrdol, tá náhla premena ho fascinovala. Bolo to, akoby sa na moment stala niekým iným. Musel uznať, že možno bola talentovaná.

„Som tu, aby som sa im pomstila," povedala.

Im. Nie len jej. Niekto tu voči Daltonovcom prechovával poriadnu zášť. Potešilo ho to. Musel si prstami naoko zamyslene prejsť po perách, aby tak zakryl úsmev, ktorý sa mu na nich objavil. Bola mäkká a ohybná, no predsa silná a tvrdohlavá. Bude veľmi ľahké vycvičiť ju podľa svojich predstáv, hlavne teraz, keď poznal jej skutočnú motiváciu.

„Preto ste prišli k jej najväčšiemu rivalovi," dodal.

Prikývla. Pochybný odchod z firmy sa vyjasnil. Jej chaotické správanie konečne dávalo zmysel. Nezáležalo na tom, za čo ju vyhodili, aj tak sa to skôr či neskôr dozvie. Dôležité bolo, že mala niečo, čo jej mohol poťahovať na motúziku pred nosom a viesť ju smerom, ktorý potreboval. Navyše, vzbudila jeho záujem, čo nebolo bežným javom. Odchýlka od normálu.

„Potrebujem asistentku, ktorá ma bude poslúchať na slovo," rozhodol sa prejsť k veci. „Ktorá bude mať v sebe dostatok disciplíny. Nepotrebujem dievča, ktoré nebude brať svoju prácu vážne."

„Tomu rozumiem. Ubezpečujem vás, že som vo svojej práci dôsledná. A som zodpovedná."

Jej správanie sa opäť začínalo meniť. To bol dobrý znak, ale stále potreboval zistiť, či bude schopná skutočne plniť svoje úlohy. A to bolo nesmierne ťažké počas jednej hodiny, kým boli zatvorení v tejto malej miestnosti.

„Aj keď vám poviem, že budete musieť robiť veci, ktoré neboli napísané v tom inzeráte?"

Ako nájdete človeka, ktorý bude ochotný plniť všetky vaše rozkazy? V ktorúkoľvek hodinu? Ani kráľovský plat vám to nezaručí. On potreboval niečo iné. Niečo, čo by ich dvoch navždy spojilo a dalo mu do rúk nepriestrelnú výhodu.

„Aké napríklad?" opýtala sa.

„Prídete za mnou kedykoľvek vás zavolám. Budete často pracovať mimo kancelárie. Budete spolupracovať s mojim súkromným detektívom a budete pre mňa možno i hľadať dôkazy týkajúce sa obhajoby."

„Delíte sa so svojimi asistentami o detailoch vašich prípadov," vydýchla.

Fascinovalo ju to. V tak veľkej právnickej firme sa k tomu zrejme nikdy nedostala. Tam mohla nanajvýš tak zapisovať poštu, alebo vypĺňať tabuľku v počítači.

„Len so svojou osobnou asistentkou. Bude to moja pravá ruka."

Nechá si ju ešte preklepnúť, aby vedel, kým je v skutočnosti. A či sa na túto prácu naozaj hodí. Videl tam počas pohovoru pár červených zástaviek, ktoré by mu mohli zmariť všetky plány. Samozrejme, skutočná skúška ohňom nastane až v momente, keď ju vezme. Potom začne postupne sťažovať svoje požiadavky a bude sledovať, dokedy to vydrží.

Potreboval človeka, ktorý bude ochotný pre svoje ciele urobiť čokoľvek. Pokiaľ bude mať niečo, vďaka čomu bude v jeho hrsti, všetko pôjde ako po masle. Čím viac cieľov, tým jednoduchšie.

Slečna Minettová bola mladá a mala potenciál. Starého psa novým kúskom nenaučíte, ale ona bola ešte stále tvarovateľná. Navyše, bola typom ženy, ktorý sa o seba staral a vyzeral reprezentatívne. Možno by ju mohol využívať i ako svoju spoločníčku. Bude do nej ale musieť investovať nielen peniaze.

Ženy však mali jednu nevýhodu. Boli príliš emotívne a márnomyseľné. Nato, aby sa mu to podarilo, bude musieť zadusiť všetky jej emócie a nechať iba tie, ktoré mu budú pomáhať v jeho vlastnom cieli. Eve Minettová bola momentálne príliš pestrofarebná.

„Náš čas sa kráti, slečna," prehovoril napokon. „Stretnem sa ešte s ďalšími uchádzačmi a potom sa vám ozvem s feedbackom, či už bude pozitívny, alebo negatívny. Nenechávam svojich potenciálnych zamestnancov čakať."

Až teraz si uvedomila, čo povedal. Interview sa skončilo. Zdvihla sa, akoby omráčená, stále nedokázala zo seba dostať ani len slovo. Mala niečo rýchlo povedať, aby celú situáciu zachránila. Povedať, že tu chce pracovať, že tu nie je len kvôli pomste. Mala pocit, že jej boj bol prehratý. Áno.

„Dovidenia, slečna."

Adam Reeves ju vyprevadil von až ku recepcii a počkal, kým zmizne za rohom. Potom sa konečne vrátil do svojej vlastnej kancelárie. Zo stola zobral svoj telefón a vytočil rýchlu voľbu.

„Stan," prehovoril do slúchadla smartfónu. „potrebujem, aby si mi preklepol jednu študentku. Volá sa Eve Minettová. Za chvíľku ti pošlem na email jej CV aj s fotkou."

Zložil hovor, otvoril presklené dvere na kancelárii a vyšiel na maličkú terasu. Nahol sa cez zábradlie a pozeral, ako sa dole po chodníku mihali ľudia. Eve Minettová odchádzala so zvesenou hlavou, vyzerala byť porazená. No ich súboj sa ešte neskončil. Dokiaľ sa nedozvie, čo o nej zistí Stanley.