Iskrenie

1. kapitola

Katie

Nestíham! Meškám na jednu z mojich najdôležitejších hodín a to len kvôli hlúpemu zámku na skrinke a prekliatej učebnici sociológie. Tá vec má najmenej tisíc päťsto strán a dve tony, preto sa mi nezmestila do tašky.  

Celou cestou som dúfala, že profesorka má rovnaký problém ako ja. Jediným šťastím je, že som si tašku aj bundu odniesla do učebne ešte pred začiatkom hodiny. 

Preletela som po chodbe tak nečujne, ako to len ide a zastavila sa pred dverami učebne sociológie. Nervózne som zastavila a započúvala sa do zvukov vychádzajúcich spoza dverí. Z hlasného rozprávania spolužiakov je jasné, že profesorka ešte pije svoju presladenú kávu niekde v kabinete.

Stlačím kľučku a vojdem do triedy. V momente, ako som vkĺzla do preplnenej učebne, všetky hlasy stíchli. V miestnosti, v ktorej by ste neboli počuli ani vlastné myšlienky zavládlo hrobové ticho.

Zdesene som zostala stáť s rukou zavesenou do kľučky dverí. V hlave mi behali všetky možné dôvody, pre čo mohli stíchnuť. Čím viac som nad tým primýšľala, tým horšie scenáre ma napadali. Zhlboka som sa nadýchla. To napätie ma asi zabije. Pomaly som sa otočila.

Všetci na mňa pozerali. Všetci! Z ich tvárí sa mi podarilo vyčítať, že odo mňa niečo očakávajú. Dievčatá ma vraždili pohľadom, chalani dopodrobna skúmali. Čo sa to tu dopekla deje? Je jasné, že mi niečo veľmi nedochádza. Ale čo by to...

A v tom mi to došlo. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Ako je možné že som si to nevšimla pred tým? Tak pre toto som v centre pozornosti celej skupiny študentov.

Sam Maxwell. Sedel tam. Za mojím stolom. Na mojom mieste. Usmieval sa na mňa ako psychopat a rozťahoval sa na mojom ťažko ukoristenom mieste. Naozaj netuším, akú reakciu odo mňa všetci očakávajú, ale majú smolu. Na mňa tieto jeho hry nezaberajú.

Z úvah ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí a hororový hlas profesorky sociológie – Adelide Wallesovej. „Kathelin Mitchelsová. Môžem vám nejako pomôcť, alebo mi dovolíte prejsť cez dvere a zložiť si veci?"

Aaaaach! Až mi behá mráz po chrbte! Akoby nestačilo že je arogantná, ešte aj jej hlas musí znieť ako škriabanie nechtov po tabuli. A ten ironický úsmev? Toto je posledný klinec do mojej rakvy. No nič, budem sa z toho musieť nejako vyhrabať.

„Pani profesorka, veľmi ma to mrzí! Viete, moja triedna profesorka ma trochu zdržala. Prišla som len chvíľu pred vami a......"

„Svoje výborné rečnícke schopnosti si láskavo nechajte pre odpoveď moja milá. Prázdne reči ma nezaujímajú."

Ak mám pravdu povedať, tej suke by som bez váhania vyškriabala oči, pretože si to zaslúži. Ale na druhej strane som z nej mala strach. A dnes bol príliš pekný deň na to, aby som sa dostala do väzenia. Keďže som sa už celkom slušne strápnila pred celou triedou, rozhodla som sa, že bude lepšie si sadnúť na svoje miesto. Alebo lepšie povedané, vedľa svojho miesta, keďže na mojej stoličke sedel ten nafúkaný pako.

Moje plány, teda ukončiť svoje poníženie, ale úplne zmarila moja milovaná spasiteľka, keď znovu prehovorila.

„Ale kamže slečna Mitchelsová. Odrazu máte akosi naponáhlo. Aká škoda. Už som sa nádejala že ma potešíte svojimi rečníckymi schopnosťami tu pred tabuľou. Snáď by ste mňa a triedu neukrátili o taký obohacujúci kultúrny zážitok."

Pochopte. Som sangvinička. Priateľská. Rozhodne nie som extrovertka, ale snažím sa s každým vychádzať. Lenže táto ženská bola jednoducho suka, s ktorou zvádzam boj už dlhé tri roky.