Iskrenie

9. kapitola

Katie

Po ďalšej polhodine sme odbočili na úzku cestu medzi stromami. Asfalt skončil a nás to nadhadzovalo v aute ako dve hopkalky.  Dúfam, že táto otrasná cesta stojí za to, čo je na jej konci.

Cesta sa čím ďalej tým viac zužovala a niektoré konáre nám klopali na okno. Odrazu zastal a vypol motor.

„Odtiaľto pôjdeme pešo. Je to už naozaj len kúsok."

Išli sme uzučkým chodníčkom. V lese bolo krásne ticho prerušované len veselím štebotom vtákov a šušťaním korún stromov. Sam predo mnou rozhrnul prevísajúce konáre smutnej vŕby a mne sa naskytol ten najúžasnejší pohľad, aký som kedy v živote videla.

Pred nami sa rozprestieralo malinké jazierko s mólom, o ktoré bol priviazaný dvojmiestny drevený čln. Oproti mólu z vody stúpala obrovská skala, z ktorej sa v tenkých pramienkoch rinula voda.

„Dosť dobré, čo? A to som toto miesto objavil úplnou náhodou."

„Nič krajšie som ešte nevidela. Vie o ňom ešte niekto?"

„Úprimne? Ešte nikdy som tu nikoho nestretol, ale ten čln zrejme nevyrástol len tak z vody. A je tu ešte niečo, čo ti chcem ukázať. Poď za mnou."

Zbehol dolu kopčekom a vydal sa po okraji jazera k obrovskému dubu. Poslušne som ho nasledovala aj keď som si len ťažko dokázala predstaviť, že by niečo dokázalo prekonať ten dokonalý výhľad.

Keď sme prišli k mohutnému kmeňu dubu, všimla som si krátke drevené latky vedúce do jeho koruny. Ajaj.

„Sam, viem že to možno vyznie smiešne, ale ja mám hrozný strach z výšok."

„Kate. Nemáš strach z Wallesovej, šoféruješ mustanga a obliekaš sa, akoby si bola schopná nakopať do riti gang drogových dílerov. Toto zvládneš ľavou zadnou!"

„Ale keď ja..."

„Dôveruješ mi?"

Vzdychla som si.

„Áno, z nejakého neznámeho dôvodu ti plne dôverujem. Niečo mi ale našepkáva, že by som možno nemala."

„Kate, polezieš predo mnou a keď budeš mať problémy, pomôžem ti. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Nesklamem tvoju dôveru."

Obdaroval ma hrejivým úsmevom a všetky obavy sa vytratili.

„Dobre. Ale ak sa mi niečo stane, zabijem ťa!"

„Nič sa ti nestane, maximálne si zlomíš ruku."

„Vôbec mi nepomáhaš, Sam! Chceš, aby som si to rozmyslela?!"

„Prepáč, prepáč! Už čuším."

Pomaly som vyliezla do koruny. Rozhliadla som sa okolo seba a zbadala ďalší pseudo-rebrík vedúci vyššie. Och bože, čo to nemá konca? Prehltla som guču v hrdle a pokračovala v lezení. 

Koruna sa nado mnou otvorila a odhalila malú drevenú plošinu, ktorú ukrývala. Som dosť nízka, pre to som sa musela zachytiť konára nad hlavou a vytiahnuť sa na ňu. Ocitli sme sa takmer na vrchole stromu. Pod nami sa rozprestieralo slnkom zaliate jazero a smaragdové lesy. Teplý vánok mi rozvial vlasy. Ten výhľad bol neskutočný.

„Tak čo, uspel som v skúške dôvery?" na pleciach som pocítila Samovu ťažkú ruku.

„Zatiaľ áno, ale ešte máme pred sebou osem hodín. Všeličo sa môže zvrtnúť."

Šibalsky sa usmial: „Presne v to dúfam."

„Myslíš a na niečo iné, ako na sex?"

„Občas."