Ingestion

~ Neplavec ~

Nox sa prebúdzal. Pod sebou cítil mäkké vankúše jeho postele v kajute. Bol strašne smädný. Natiahol ruku tam, kde sa mal nachádzať nočný stolík s pohárom vody. Aké ale bolo jeho prekvapenie, keď rukou iba prečesol vzduch. Niečo mu v tom nehralo.

Vtom mu do jeho mysle prenikli spomienky. Loď. Búrka. Jeho pád do mora. Nekonečné plávanie. Vysilenie. Zúfalstvo. Skalnatá pláž. Úľava.

Prekvapene otvoril oči. Nebol vo svojej kajute. Nad sebou videl biely strop a ležal na pohodlnej posteli. Ako som sa sem dostal? šokovane sa rozhliadol. Oblial ho studený pot, keď si uvedomil, že absolútne netuší, kde je. Ruka mu automaticky vyletela k ústam. Začal si obhrýzať nechty.

Chaoticky blúdil pohľadom po izbe. Bol v jednoduchej miestnosti s dvoma posteľami. Vedľa okien s ružovými závesmi stála obrovská skriňa. Napriek tomu, že jej biela farba bola sčasti ošúchaná, bola najvýraznejším kusom nábytku v miestnosti. Na vedľajšej stene, priamo oproti Noxovi, boli otvorené dvere, za ktorými sa skrývala chodba.

„Haló," ozval sa, „je tu niekto?" Jeho hlas bol presýtený chladom. Ani v absurdných situáciách nestrácal kontrolu. Ten zmätok, ktorý sa v ňom odohrával, nemal nikto šancu zazrieť.

Najprv sa nič nestalo, nik neodpovedal. No potom sa niečo, alebo skôr niekto, pohol na druhej posteli. A práve vtedy si Nox všimol odpoveď na jeho otázku. Ležala pred ním v podobe malého dievčaťa so sivastou pokožkou. Jej tmavé vlasy siahajúce po pás výrazne kontrastovali s bledou pleťou. Niekoho mu pripomenula.

Vtom sa zamrvila, pošúchala si oči a niečo zamrmlala. Nox čakal, kým sa úplne prebudí a bude schopná všimnúť si ho. Dúfal, že mu to dievča vysvetlí, prečo a ako sa sem dostal.

Videl, ako sa naťahuje a rozhliada okolo. Potom sa ich oči stretli. Dievča šokovane skríklo, ale hneď po tom si ústa prikrylo rukou. Zmäťenosť v jej tvári vystriedalo uvedomenie. Chvíľu na neho len hľadela. Nie hľadela, priam ho prepaľovala pohľadom.

A potom...namiesto ospravedlnenia alebo vysvetlenia situácie sa mu len zadívala do bielych očí a skonštatovala: „Takže sme v tom spolu."

Nox sa na chvíľu zatváril zmätene, ale potom okamžite svoju tvár zmenil na nič neprezrádzajúcu masku. Nikto nemusí vedieť, čo sa mu preháňa hlavou. Ona si to však stihla všimnúť. Nechala do svojich očí preniknúť bielu. Po tvári sa mu rozšíril výraz pochopenia. Ona je tiež Požierač! Preto tá sivastá pokožka, uvedomil si.

Dievča sa na neho zahľadelo: „Dokážeš ešte rozprávať?"

Nox jej kývol na súhlas. Nechcel sa s týmto malým dievčaťom dlho vybavovať. Chcel sa vrátiť do hlavného sídla. Musel Eltenovi oznámiť, že tá tmavovláska je mŕtva.

Ona však nevyzerala, že ju trápi čas. Pokojne vstala a pomaly odišla z izby. Vo dverách na neho ešte mávla rukou, aby išiel za ňou.

Nox sa s povzdychom postavil a nasledoval ju. Všimol si, že dom, v ktorom sa ocitol, je dosť starý. Drevené schody pod jeho nohami vŕzgali a dvere škrípali. Nábytok bol ošúchaný. Celý dom rozhodne pôsobil dosť ponuro.

Všade bolo ťaživé ticho. To tu tá malá Požieračka žije sama? pýtal sa sám seba, keď vchádzal do kuchyne na prízemí.

„Sadni si," pokynulo mu dievča. Usadil sa za stôl a pozorne sledoval okolie. Hľadal únikové cesty. Pri pohľade na drobnú čiernovlásku veril, že ich nebude potrebovať, ale jeden nikdy nevie. Zamračil sa. Všimol si prepílené mreže na jednom z okien. To by šlo, zhodnotil v duchu.

Medzitým si čiernovlasé dievča sadlo na druhú stoličku. Keď si ticho odkašlala, uprel na ňu svoj pohľad.

„Fajn," nervózne sa ozvalo, „som Gentia. Našla som ťa na pobreží. Priniesla som ťa sem." Jej hlas presakoval neistotou. Obozretne si ho obzerala.