Ingestion

~ Na skrývačku ~

„A to mi niekto nemohol povedať skôr?!" mračila sa Nettle. Jej oči farby rozbúreného mora boli hrozivo prižmúrené. Plné pery stisla do úzkej čiarky. Batoh, do ktorého vkladala jedlo pevne zvierala. A človek, na ktorého sa mračila, nebol nikto iný, ako Elder. Práve totiž zistila, že laboratória sú v rovnakom meste, v akom doteraz žila s Gentiou.

„Ako sme asi mali vedieť, že v Tidalporte žiješ a máš tam rodinu? Nepovedala si nám, odkiaľ si. Ani si svoju sestru nespomenula!"

Tmavovláska očervenela. Nikto, ani ona sama, však nevedel, či hnevom alebo zahanbením. Bola to pravda. Týždeň, ktorý s Elitou strávila bol skvelý. Očividne taký skvelý, že zabudla na svoju jedinú rodinu. Elitári ju učili bojovať a hoci sotva rozlíšila dýku od meča, neodsúdili ju dopredu. Síce ju úplne neprijali medzi seba, ale dali jej šancu. Chceli si o nej spraviť názor sami. Všetci čakali na misiu v laboratóriách. Nettle si pridobre uvedomovala, že to je skúška. Ak uspeje, stane sa jednou z nich. A ak nie...

„Takže budeš chcieť hneď po misii odísť..." skonštatoval ticho Elder. V nezábudkových očiach sa mu zvláštne zalesklo. Rukou sa mimovoľne dotkol pleca, okolo ktorého sa mu ovíjalo znamenie bazy - jeho rastliny, ako tmavovláske pred pár dňami prezradil.

Odísť, zopakovala po ňom Nettle v duchu. Nemôže opustiť sestru, musí sa po misii vrátiť domov. To vedela už dávno, ale konečné uvedomenie ju zvláštne zabolelo. Previnilo sklopila zrak, keď si to uvedomila. Nemôže tu ostať, nejde to. Ale o tom predsa rozhodla už dávno, či nie? Prečo si to teda naplno uvedomila až teraz?

„Áno, za sestrou," potvrdila smutne.

„Nevyzerá to tak, že ti na nej bohvieako záleží. Prečo teda starostlivosť neprenecháš len rodičom?" podráždene vyprskol Elder. Prvýkrát, odkedy sa s Nettle spoznali, skrýval svoje skutočné pocity za podráždenie.

Tmavovláske sa do očí nahrnuli slzy. Spodná pera sa jej triasla, keď sa jej pohľad stretol s Elderovým.

„Rodičia... už dávno nie sú." Viac nebolo treba hovoriť. Nettle a Elder stáli oproti sebe bez pohybu. Navzájom sa snažili prečítať toho druhého pohľadmi. Mlčali. V malej komore so zásobami panovalo napäté ticho. Stiesnený priestor im nedovoloval vzdialiť sa od seba. Videli obláčiky pary stúpajúce z úst toho druhého. Nettle sa zhlboka nadýchla. Otvorila ústa, ale potom ich opäť zavrela. Chladným vzduchom sa šírili vône rôznych jedál, ale atmosféra bola príliš ťaživá. Prvýkrát od jej príchodu do sídla si nemali čo povedať.

Dievčina nezvládla napätie medzi nimi ako prvá. Zdvihla ruksak plný jedla a prudko sa pretlačila okolo blondiaka. Mierila k dverám. Hneď ako sa k nim dostala, nezaváhala a vyrútila sa z miestnosti. Zastala až za rohom chodby a s hlbokým výdychom sa oprela o stenu.

A opäť bola zmätená. Srdce chcelo jedno a rozum druhé. No svoju sestru mala zo všetkých ľudí najradšej a okrem toho, bola za ňu zodpovedná. Musela sa vrátiť. Keď urobila toto rozhodnutie, trochu sa jej uľavilo. Odboj bol len jedna krátka kapitola v mojom živote, rozhodla.

Pomaly sa pobrala smerom k východu sídla, kde sa už na vlnách pohupovala ich loď. S novo usporiadanými myšlienkami prechádzala k východu zo sídla. Plachetnica, ktorá sa pohojdávala na vlnách ich mala odviezť na misiu. Ešte pred pár hodinami na ňu myslela ako na rozhodujúci okamžik jej života. Záležalo jej na tom, či misiu zvládne a Elita ju prijme. Teraz však cítila len ľahostajnosť. Akoby sa jej nič z tohto netýkalo.

Vyšla von. Slnko bolo skryté za mrakmi, takže bolo celkom chladno, ale na stromoch sa nepohol ani lístok. Úplne bezvetrie. Loď mala naštastie okrem plachiet aj motor, čo sa im v takomto počasí zišlo.