†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

54. Pohreb

Musela som tam v posteli zaspať. Nikoho už nikde nebolo. A Draco sa nejako vymotal preč. Na hodinách už bolo trinásť hodín. Hm, asi hodinu som spala. Vytrepala som sa z postele a išla sa prezliecť.

Dala som na seba jednu kratšiu bielu mikinu a čierne legíny. Vlasy som si prečesala, a upravila rozmazaný make-up, po mori preliatých sĺz. Oči som mala dosť červené, podliate krvou a stále som mala slzy na krajíčku...

Nakoniec som sa ako tak vymotala z izby. Prešla som očami klubovňu, no nikto známy tam nebol. No poznala som niektorých ale nebavila som sa.

V tom sa rozleteli dvere z jedných z dievčenských izieb a vyletela z nej Rony ako naštvaný dementor.

„Na čo zíraš Softgoodová ha?" Okríkla po mne.

„Rozmýšlam, že či keď tu tvoju mrkvu na hlave ostrihám, tak že čo z toho bude dobrý mrkvový šalát. Ale pre svoju vlastnú bezpečnosť radšej žiaden šalát robiť nebudem, lebo ešte aj nejaké vši medzi tým dostanem z tej tvojej mrkvi." Oborila som sa na ňu. Zatvárila sa znechutene a ja som odišla som z klubovne do veľkej siene na obed. Snáď tam ešte niečo bude. Nebola som ani hladná ale musela som to všetko zajesť. Alebo zapiť. Nemá tu niekto so sebou náhodou whisky prosím?

Po desiatich minútach pomalého kráčania som sa dotrepala do poloprázdnej veľkej siene. Prebehla som ju pohľadom, kto tam je a kto nie a odcupitala na samý koniec stola, kde nesedel nikto. Naložila som si na tanier nejakú tú porciu malú a trošku z nej zjedla.

Pár kúskov som do seba hodila, viac menej som sa v tom jedle hrabala ako taká kura. Niekto si ju mne prisadol, no pohľad som nezdvihla.

„Aooooj" Rozoznala som Kiarin hlas. „Čo ty tu tak sama?" Pýtala sa ma.

„Ale nič." Odpovedala som jej, pozrela som sa na ňu a pokúsila sa o úsmev. No podľa mňa to vyzeral jak škodoradostný úškrn.

„Si okay?" Spýtala sa znova. Keď by sa mi pozrela do očí videla by len zelené škvrny, podliate krvou, ktoré sa leskli kvôli slzám. Nepovedala som len som pokrútila hlavou.

„Čo sa stalo?" Znova sa opýtala moja čiernovlasá kamarátka.

„Nechcem o tomu hovoriť. Aj tak sa to asi onedlho dozvieš." Povedala som vstala od stola a namierila si to rovno do klubovne. Vlastne mala by som zájsť za Dumbledorom, aby mi dal to povolenie odísť domov na ten víkend.

Tak moje kroky prišli do klubovne, do izby, vzala ten list od maminy, a moje kroky zamierili rovno do Dumbledorovej pracovne. Na chodbe pri žalároch som strela Lucy.

„Kam ideš?" Spýtala sa ma.

"Kam idem? Za...Za Dumbledorom, pre to povolenie vieš." Odpovedala som jej, no nepozrela sa na ňu.

"Aha...A...A nemám ísť s tebou?" Znova sa opýtala. No hádam povolenie ešte vybaviť dokážem aj sama. No ale keď chce.

"Jak chceš." Prikývla, a tak sme sa obidve vybrali do Dumbledorovej pracovne. Prišli sme tam, povedali heslo, vysunuli sa nám točité schody a vyšli sme po nich hore. Zaklopali sme. Teda ja, na drevené dvere a Dumbledorov hlas nás pozval dnu. Tak sme teda vošli.

"Dobrý deň, pán profesor." Povedali sme s Lucy dvojhlasne.

"Dobrý deň, pomôžem Vám?" Opýtal sa pri čom sedel v svojom kresle za stolom.

"No viete, pán profesor, ja..." Odmlčala som sa. "Ja.." Nedokázala som to len tak povedať. Nemohla som, slzy by si našli cestu von, a to nechcem.

"Pán profesor, určite viete, čo sa stalo. Pokiaľ viem, písali to aj v Dennom Prorokovi To o Elyinom tatkovi." Povedala za mňa Lucy. Veľká vďaka jej.