†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

81. Znova sama sebou

Nevidela som nič. Viečka som mala tuho zavreté, no nespala som. Vedela som. že som sa vrátila naspäť do svojho života. To bola aj tá jediná vec, ktorú som v ten moment vedela. Nevedela som, kde som, aký je deň, koľko je hodín, no na to, aby som otvorila oči som sa necítila. Prišla som si na to moc slabá. Počula som tlmené hlasy, ktoré som nedokázala rozoznať a dozvuky hrmenia, a kvapiek, ktoré búchali o sklo. Tiež som vedela, že niekto okolo mňa neustále chodí, a že sa o mňa niekto stará, pretože som cítila, že mi niečo neustále merajú, a tak.

Dýchalo sa mi neuveriteľne ťažko. Keby že som prehovorila asi by zo mňa vyšiel zvuk pripomínajúci býčie múčanie. Samozrejme, že mi hneď došlo, že sa musel niekto pre mňa obetovať. Pre mňa, pre takú v podstate nepodstatnú osobu. Pre osobu, ktorá urobila nespočetne množstvo nenapraviteľných chýb. Lenže otázka znie: KTO? Myslím, že nebudem stokrát nadšená, keď to zistím.

Tiež som vedela, že niekto pri mne bol. Cítila som niekoho prítomnosť. Hlavou mi chodili všelijaké myšlienky no ani jedna sa nezachytila na dlho. Chcela som spať, no zaspať sa mi nedarilo.

Premohla som sa otvoriť oči. Prižmúrila som ich, aby si navykli na svetlo, ktorého aj tak nebolo mnoho, kedže von vyčíňala búrka. Rozhliadla som sa po zatemnenej miestnosti. Celkom dlho mi trvalo, kým som došla na to, kde sa nachádza. Bola som na ošetrovni. Rokfortskej ošetrovni. Na túto miestnosť zabudnúť jednoducho nejde. Okolo pobehovala madam Pomfreyová, a keď som otočila hlavu o niečo doľava, tak na stoličke sedela Lucy. Nik iný tam nebol. Usmiala som sa na svoju kamarátku a ona mi úsmev opätovala, no aj tak mala na tvári nejaký zvláštny výraz.

„Um, madam? Mohli by ste nás prosím nechať sa porozprávať osamote? Len na chvíľu," ozvala sa Lucy a pozrela sa na Pomfreyovú.

„V poriadku, ale nevyčerpajte ju moc," povedala lekárska sestra a odišla do svojej pracovne. Potom sa Lucy pozrela opäť na mňa.

„Ako sa cítiš?" spýtala sa ma.

„Som unavená," odpovedala som jej.

„Kto?" opýtala som sa nekonkrétne, tento raz ja.

„Myslíš-"

„Áno... Myslím kvôli komu.. sa teraz s tebou rozprávam.

„Mm......ja...." povedala potichu, že som jej nerozumela dobre.

„Čo?"

„Že um.....Ja som to urobila," zopakovala a zabodla pohľad do zeme. Mne prišlo, akoby mi niekto v ten moment vlepil facku.

„To...To si nespravila," zakoktala som, pričom mi moje oči pomaly zalievali slzy.

„Mm, spravila som to.... Pre teba.."

„Ale.. Ja...ja nemôžem prísť aj o teba!"

„Ely... To je v poriadku.." Sadla si ku mne na posteľ. Ja som sa o kúsok posunula a ona si ľahla ku mne.

„Nie je to v poriadku!"

„Ely.."

„Nechcem o teba prísť, Lucy," povedala som potichu a pritúlila sa k nej. Toľko rokov je moja najlepšia kamarátka, všetko sme zažívali spoločne, dokonca sa dá povedať, že sme spolu vyrastali a ja sa mám zo dňa na deň naučiť žiť úplne bez nej? Bez svojej najlepšej kamarátky? Prečo Merlin? PREČO?! Neudržala som sa a pustila som slzy zo seba von. Tá predstava — že sa jeden deň v blízkej budúcnosti prebudím a budem sa od toho dňa jednoducho musieť zmieriť s tým, že tu Lucy nie je — ma mučila. Nedokážem, nemôžem si to predstaviť.

„Oddýchni si," poznamenala potichu Lucy po chvíli a postavila sa z postele. „Pôjdem za ostatnými, že si hore," dodala, usmiala sa na mňa a opustila túto miestnosť. Nedokázala som jej odpovedať. Vedela som, že ten fakt budem musieť prijať. Že sa s tým budem musieť zmieriť. Neviem si ani predstaviť aké to bez nej bude, nie už prijať to, že sa to stane. Skvelé. Fakt skvelý život toto.