55. Keď sa Elya neovláda.

139 6 10
                                    

Po pohrebe sme odišli pešky domov. Ja, mama, bratia, Lucyna mama, keďže boli kamarátky a moja babka. Vošla som do izby a vyzliekla sa zo šiat a hodila na seba čierne tepláky a čiernu mikinu. Vlasy som si zopla do drdola a zišla som dolu do kuchyne. Tam boli mama, babka a Lucyna mama. Prezrela som si ich a vzala si niečo pod zub. Chcela som odtiaľ vypadnúť, príliš veľa ľudí tam bolo. Aj keď je to rodina.

„Elya?" Ozvala sa moja biologická babka. Otočila som sa na ňu a čakala, čo mi povie. „Vieš dlhšie som premýšľala, či ti to povedať" Tak toto nezačína dobre. Ďalej som na ňu pozeral no tentoraz zaujato. „Vieš Elya, ty máš ešte aj sestru." Keď mi toto povedala mne až zabehlo jedlo, čo som mala v úsatch.

„Čo že mám?!" Opýtala som sa, stále sa držiac za hrdlo.

„Sestru." Zopakovala mama. Dobre. Môj život naberá na sile.

„Pre Merlina. Ja mám sestru." Usmiala som sa na koniec. Stále som chcela sestru. No v živote som ju nevidela. Možno tiež chodí na Rokfort. No ale hádam by som tam niekde zazrela niekoho kto sa na mňa aspoň trochu podobá.

„Raz ti porozprávam celý príbeh. Poviem ti len toľko, že som s ňou v kontakte, vyrastala v Španielsku no na školu chodila v Amerike na Ilvermorny. Vlastne tam stále chodí, je len o rok mladšia ako ty. To je všetko." Povedala moja babka. Chvíľu som na ňu pozerala s vyvalenými očami no potom som sa spamätala.

„Oh aha, ja už pôjdem do izby." Vymotala som zo seba súvislú vetu. Ďalší sen sa mi hneď rozplynul. Očividne o mne nevie a ja sa do Ameriky nepotrepem. Nie teraz, v týchto časoch. Môže byť tento rok ešte horší?

Jasné, že môže. Zajtra môžeš kľudne zomrieť.

Merlin, že som sa vôbec pýtala.

Ale mám pravdu. Nikdy nevieš, čo sa môže pokaziť. Tak teraz nesmúť za tatom a užívaj života, dokým sa dá.

Ako asi nemám smútiť za tatom? Bol to môj otec! A k tomu mám sestru niekde tri milióny míľ odtiaľ. Vieš, čo buď ticho. Nikdy si mi nepomohol/á. Stál neviem ani čo si.

Veľa krát. Len ti si ma nepočúvala.

Dobre tíško.

Výstúpala som schody a usadila sa na posteli. Potom som si ľahla a neprítomne pozerala na strop. Znova som premýšľala nad ockom. Naozaj si toto nezaslúžil. Slza sa mi skotúľala po líci, no nezotrela som ju. Potom mi myšlienky prešli na Rokfort. Čo asi teraz robí Lucy, Kiara, zlaté trio, Lexi. No najviac by ma zaujímalo, čo robí Draco. Nakoniec som to neriešila. Vstala som z postele a sadla si za svoj stôl. Otvorila som svoj denník a začala zapisovať všetky svoje spomienky, ktoré tam chýbali. Dátumy som si presne nepamätala, takže som tam písala len mesiac. Písala som tam všetko na čo som si spomenula. Vlastne to bolo takmer všetko len o mojich zisteniach o mojom pôvode. No napísala som tam aj svoje pocity, ako inak. Zošit už naozaj naberal na hrúbke. Naozaj som musela u toho stráviť dlho, keďže ma mama zavolala, na večeru. Tak chceš nechceš, dopísala som poslednú vetu, konečne a zišla som unavená dolu. Už u nás nebola ani mama Lucy, ani babka.

Jedla som sa moc nedotkla. Nebola som hladná a ani som nemala na nič chuť. Áno Elya Softgoodová nemá na nič chuť a nechce jesť. Alebo mám radšej povedať Riddlová? V našom dome sa celkovo niesla pochmúrna atmosféra. Stále sme sa rozprávali a teraz tu bolo ticho. Nebol tu ocko. On stále začínal témy. Není tu a už sa ani nikdy nevráti. A to bolelo najviac.

„Ako v škole?" Spýtala sa mama. Vážne najúžasnejšia otázka.

„Fajn." Odvrkla som jej. To sa už do rozhovoru pripojili aj moji bratia.

†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†Where stories live. Discover now