Môžu za to svrčky

1. Toto je môj svet

Máj 2016

Jakuba som poznal od detstva. Bol to ten typ kamaráta, ktorý nad vami s poľutovaním skonštatuje, že v živote vždy stretnete niekoho, kto bude váš priateľ pokojne aj proti vašej vôli a vy to len musíte akceptovať.Vždy mi vedel pomôcť v dobrých veciach a ja jemu, naopak, v tých zlých. Tak sme sa navzájom dopĺňali. Napriek mnohým odlúčeniam sme vždy zostali v kontakte, až sme spolu odleteli v okrídlenej plechovke ponad oceán. On s víziou leta svojho života, ja bez plánov a takmer bez peňazí.

Pustili ma pred štyrmi rokmi a odvtedy žijem na sínusoide vzletov a pádov. „Je to dobrý chlapec. Potrebuje len trochu usmerniť," hovorievala o mne Jakubova mama, no keď ma zbadala na letisku, nebolo jej všetko jedno. Stisla ho tak silno, akoby ho už nikdy nemala vidieť. Tentokrát som sa však chcel držať od problémov ďalej.

Ako bolo u mňa zvykom, aj do tohto lietadla som sa dostal úplnou náhodou. Pred mesiacom som Jakuba nečakane stretol v nákupnom centre a rozhovor sa zvrtol na to, kde sa chystá stráviť leto. Vďaka tomu, že je študent, dostal víza, na ktoré mohol pracovať a cestovať. Slovo dalo slovo a začal ma nabádať, aby som sa pridal. Tvrdil, že je tam veľa možností a načierno tam vraj robí každý druhý.

Dobre som sa pobavil. Jakub je z kompletnej rodiny a študuje architektúru, no je dôkazom toho, že aj v usporiadanej hlave môže skrsnúť bláznivá myšlienka.

Nad nápadom som pokrútil hlavou a o pár dní naň zabudol.

Mal som iné starosti. Blížilo sa stretnutie so sociálnou pracovníčkou. V dvadsiatich dvoch rokoch je spoločensky prípustné žiť z ruky do huby len pre študenta. Ak ste ako ja, hodený rovno do vody, aby ste sa naučili plávať, musíte si dobre vyberať na čo miniete peniaze. Čakať, že život bude ľahký, som prestal vo veľmi útlom veku. Ale hej, štyri roky na slobode a stále som bol príčetný.

„Štát ti už viac nemôže pomáhať platiť bývanie, Ben," oznámila mi s ľútosťou v hlase sociálna pracovníčka. Za posledných šesť rokov sa ich pri mne vystriedalo veľa a všetky ma poznali ako svoje topánky. Ja som o nich vedel iba to, že pri ich profesii človek skôr či neskôr vyhorí. „Ako sa inak máš?" zložila si okuliare a hodila na mňa ustarostený pohľad.

„Fajn. Naozaj, nesťažujem sa."

„Je mi to ľúto. Rozhodli, že zarábaš dosť na to, aby si to zvládol sám."

„Netrápte sa," mávol som rukou. Nakoniec som upokojoval ja ju.

„Možno by si si mal nájsť druhú prácu. Opýtam sa syna, o niečom by hádam vedel. Si poriadny chlapec, Bendži," vzdychla si.

Bol začiatok mesiaca a ten bol vždy venovaný mame. Vtedy dostávala podporu a bola znesiteľná. Steny panelákových chodieb boli nasiaknuté napätím, či má dnes svoj deň. Každý mesiac som zvádzal boj, či ju chcem vidieť, no nakoniec som si vždy uvedomil, že sa na ňu teším.

Zjavila sa vo dverách a vystískala ma. Bola taká drobná. Akoby som mal päťminútovú pamäť akvárijnej rybky, vždy, keď ju zbadám, na všetko zabúdam a začínam nanovo. Ona sama ma to naučila. Moja mama.

„Pozri sa na seba! Zase si vyrástol!" preháňala. „Kedy už konečne prestaneš? Máš už dva metre?"

„Len stoosemdesiatsedem, mami. Tam sa to nejako zastavilo."

„No čo? Ako sa ti darí? Máš čo jesť?" robila si starosti. „Poď, dám ti dvacku. Včera mi prišla výplata."

„Mám dosť, mami. Nechaj si," vehementne som odmietol dve dvacky, ktoré sa mi snažila vopchať do zadného vačku. Každý mesiac rovnaký scenár.