Môžu za to svrčky

2. New York

Jún 2016

Trvá večnosť dostať sa z letiska do centra mesta. Niekoľkokrát mi vyhodí ramenný kĺb z ťažkej batožiny. Všade je veľa ľudí a pachov. Náš hostel je plný všetkých rás, etník a štýlov a recepčný vyzerá ako zostarnutý Ken, vysoký, strojený s mechanickými pohybmi a úsmevom na dva prsty.

Na izbe je osem ľudí, z čoho mám zvláštne pocity. Chcem si hodiť sprchu, no neviem ako ju spustiť. Voda ide buď úplne horúca alebo ľadová. Po krátkom odhodlávaní si vyberiem ľadovú. Bradavkami môžem rezať sklo, vychádzam však úplne svieži.

Z každého rohu nás ovalí iný pach. Kari, močovka, vanilka, prdy, voňavky, tráva, zvratky, kebab. Moja angličtina je taká zlá, že keď zakotvíme v prvom bare, volá sa Menahata, nie som si schopný ani vypýtať drink. Hrá tu balkánska hudba. Jakub, ktorému nikdy nechýbala odvaha, sa dáva do reči s dievčatami vedľa na bare. Vraj majú Chorvátske korene a bývajú v New Jersey.

„New York musíte milovať! Určite choďte na Staten Island Ferry," dávajú nám tipy. Jakub berie jednu z nich tancovať a jej kamoška čaká, kedy sa rozhýbem. To nehrozí. Objednávam si ďalší drink a snažím sa s ňou viesť small talk. Ide to zo mňa ako z chlpatej deky. Dávam si niekoľko výdatných dúškov.

„Veľa toho nenarozprávaš, však?"

„Prepáč. Moja angličtina nie príliš dobrá," pokrčím ramenami. Je mi trápne.

Kým sa dovlečieme späť na hostel, je päť ráno. V uliciach je plno ľudí, z kanálov sa parí a robotníci opravujú ulice. Empire State Building slúži ako skvelý orientačný bod.

Na druhý deň vstávame na obed. Prechádzame ulicami a míňame budovy, ktoré poznám z filmov. Som uchvátený všetkým naokolo, fotím pouličných tanečníkov, predavača hotdogov, týpka na bicykli s dieťaťom zabaleným v jamajskej zástave. Výhľad na Manhattan z Brooklynského mosta je neopísateľný. Fakt, že mám iba tridsaťšesť snímok, vyžaduje maximálnu prítomnosť. Som obmedzený fotiť len to, čo za to stojí.

Naloďujeme sa na Staten Island Ferry, ktorá turistov zadarmo preváža okolo sochy slobody. Cítim sa, akoby som nastupoval do Noemovej archy.

Jakub je extrémne komunikatívny. Nemá problém dať sa do reči absolútne s nikým. Ja som presný opak. Som hanblivý a vraj tichý. Nie je to však celkom pravda. Dokážem byť ukecaný, keď je dobrá téma. Neznášam zdvorilostné rozhovory o ničom, ide ma z nich roztrhnúť. Rád počúvam druhých a mám rád, keď druhí počúvajú mňa. Neznášam, keď ľudia rozprávajú, len aby rozprávali.

Každopádne, prihovorí sa turistkám z Texasu a skončíme spolu v rodeo bare. Hrá tu živá kapela, niečo medzi country a blues. Všetci chrúmu arašidy a šupky hádžu na zem, lebo tak sa to tu patrí. Texasanky Zoey a Emma sú milé a ja do seba lejem jednu tequilu za druhou. Niekto tu oslavuje zelenú kartu, všade sú americké zástavky a maska s napodobeninou Obamu.

Nasledujúci deň sa s Jakubom zadúšame smiechom nad videom, v ktorom v nej opitý tancujem a každého naokolo sa dotýkam. Nemôže to byť považované za prznenie národa? Máme takú opicu, že končíme na polievke v autentickej vietnamskej reštaurácii Paris v Chinatowne.

Prechádzame úzkymi uličkami, míňame bedničky so sušenými rybami, bravčovými kožami, živými úhormi, žabami a korytnačkami. Vidím prichádzať starenku o paličke. Prichystám si foťák, lebo s prostredím za ňou je chodiacou snímkou. Sotva stlačím spúšť, spočinú na mne jej oči, bledé a suché ako vyprahnutá pustina. Kričí po mne, že mi odfaklí ruku, pričom sa zapiera do palice.

O dva kroky ďalej je svet znova o inom. Taliansky mód zapnutý. Cítim sa ako vo filme Špinavé ulice. Keďže som tichá voda, potrebujem okolo seba temperamentných ľudí, aby ma uviedli do rovnováhy.