Môžu za to svrčky

3. To sa mi snáď sníva!

Júl 2016

„Toto ide na trojku! Filé Mignon na sedadlo číslo jeden, Ribeye na číslo dva," rozkazuje manažér pri výdajnom okienku. Taniere položím na stôl presne opačne, no ľudia majú trpezlivosť zo železa. Ak niečo pokazím, čo je takmer každý deň, nehnevajú sa. Nie sú nedočkaví, ale dajú sa so mnou do reči a pýtajú sa odkiaľ som. Sám sa čudujem ako sa moja angličtina zlepšuje.

Trvalo mi večnosť nájsť si prácu. Tri dni som spotený a smädný ako závodná kobyla chodil hore dolu po hlavnej ulici a márne roznášal životopisy. Nakoniec ma spolubývajúci dohodil do tohto steakhousu, kde roznášam jedlo na stôl.

„S týmto na osmičku! Unesieš to?" uisťuje sa a nakladá mi na ruky štyri taniere. Prvý týždeň som bol čisté nemehlo. Jednej dáme som rozlial do lona pohár vína. Spadol mi tanier plný jedla, rozbil sa a musel som ho v strede plnej reštaurácie zametať.

Kráčam k stolu číslo osem. Kamkoľvek sa pohnem, z rohu na mňa gáni busta vypchatého býka. Visí nad najžiadanejším stolom v reštaurácii a ľudia chcú za ním sedieť najmä vtedy, keď niečo oslavujú. Dvíhajú na ruky malé deti a fotografujú ich, ako ho držia za rohy.

Už zopár týždňov bývame v malom meste zvanom Great Barrington. Sme uprostred hôr Bershires, na hraniciach štátov New York a Massechusetts. V dome so študentmi predovšetkým zo strednej a východnej Európy máme prenajatú izbu. Cez deň robíme a v noci žúrujeme.

vvv

„Hej, Ben, toto ide na bar. Dvestodvanástka," dostávam ďalšie inštrukcie.

„Pre vás slečny?" pokladám pred peknú pehavú čiernovlásku krevety vyprážané v kokose. S úsmevom poďakuje. V zmätku chodím hore dolu a sem tam ma pošlú do chladničky doniesť nejaké suroviny. Všetko ide ako na bežiacom páse. Čas je luxus ktorý vynáša, takže je všetko dopredu pripravené a navážené. V obrovskej chladničke hľadám novú nádobu s medovou horčicou. Skenujem pohľadom porcie makarónov so syrom v plastových téglikoch. Vyklopia sa na keramickú misku, zapečú a kelímok letí do koša. Sú ich tam celé stojany. Brokolica v sáčku, ktorá sa (spolu s ním) hodí na dve minúty do mikrovlnky. Navážené stejky zamotané vo fólii. Všetko na jedno použitie.

Svoju prácu beriem ako športovú disciplínu a pri pokladaní tanierov na miesta robím svižné otočky. Som rád, keď sa môžem po dvoch hodinách konštantného behania zastaviť a napiť.

„Hej, Ben, toto bude pre teba," podáva mi barman nejaký papierik. Nechápem čo to je, no veľmi sa ponáhľa a nestihne mi to vysvetliť. Otváram ho a čítam krasopisné, kurzívou napísané slová a telefónne číslo:

„Pre toho pekného foodrunnera. Zavolaj mi, keď skončíš. – Alex." Mierne zmätený otáčam papierik z oboch strán. Kto je Alex mi docvakne až vtedy, keď zistím, že ide o poskladanú účtenku, v ktorej medzi zaplatenými položkami nájdem predjedlo krevety v kokose.

To nemôže byť pre mňa. Dobehnem barmana, ktorý je niekde medzi doručením krídeliek na sedadlo číslo dvestotridsaťdva a miešaním drinku Moscow Mule. Trikrát sa ho pýtam, či si je v tomto chaose naozaj istý, že bol odkaz venovaný mne. Odpovedá mi otázkou, či okrem mňa dnes večer pracuje nejaký ďalší foodrunner? Nepracuje.

Dodnes som žil ako obyčajný chlapec. Domnieval som sa, že to nie je v mojom univerze možné. Som nadšený. A taký strémovaný! Čo jej poviem? Cítim, ako mi po chrbte steká studený pot. Ale prečo? Očividne ma neodmietne, tak prečo som tak strašne nervózny? Už teraz viem, že je sebavedomá a neodolateľná. Je to príjemné. Je vidno, že som úplne mimo? Na rovinu mi napísala čo chce a to som očividne ja. Rozhodne sa nejdem sťažovať.

Vytočím jej číslo. Každé zvonenie ma zabíja, až kým sa ozve sympatický hlas.

„Alex?"

„Áno? Kto je tam?"

„Vieš, že sa mi podarilo kvôli tebe skončiť skôr?"

Na druhej strane počujem príťažlivý smiech. „Aká náhoda."

Po ceste domov striedam rýchlu chôdzu s behom. Za tri sekundy som prezlečený a dávam si dezodorant.

Čaká ma pri bare Gypsy Joynts, oblečená v letných šatách. Dám jej letmý bozk na líce. Rozpráva o tom, ako vo voľnom čase vyrába pletené šaty a ja zasa o tom, ako nemôžem zniesť, koľko sa v reštaurácii vyhadzuje a aby tam už radšej nikdy neprišla.

„Si vtipný, Ben, už ti to niekto povedal?" chichoce sa.

„Vieš, že ten umastený bločik je zrazu najvzácnejšia vec, čo vlastním?"

Pripadám si ako idiot, ktorý sa snaží zmotať slová dokopy, ale nejakým zázrakom mi rozumie. Keď mi drink dodá trochu odvahy, spýtam sa jej či sa chce ísť so mnou poprechádzať po nočnom meste. Súhlasí.

„Tak pobozkáš ma alebo čo?" vyrukuje na mňa s potmehúdskym úsmevom, keď sa nám minú témy na rozhovor. Čakám len na to. Chutí po marhuľovom drinku, čo vítajú všetky moje receptory. Mám už dosť odkrvený mozog, no zostalo v ňom dosť na to, aby som súhlasil, že pôjdeme k nej.

V malom byte na poschodí jej pri otvorenom okne rekordne rýchlo vyzlečiem šaty, ktoré si asi sama uplietla a skončím na chrbte na posteli. Hneď si všimne, že trpím od vzrušenia s postaveným penisom a pomôcť mi môžu len jej ústa. Pulz mi stúpa, o chvíľu asi explodujem. Ideme na to, cítim dotyky jej pŕs na hrudi, cez tvár mi padajú jej vlasy. Už to dlhšie nevydržím. Som hotový.