𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

2. časť

Kyle

,,Kyle?"

Jej hlas sa mi v ušiach ozýval, ako ozvena. Bolestivo. Zabodával sa mi do uší, pálil, akoby mi hlavou prechádzali britvy.

,,Si v poriadku?" Opýtala sa znovu, načo som konečne precitol.

,,Ja..." Nedokázal som zo seba dostať jedinú súvislú vetu.

Uvedomoval som si, ako som musel vyzerať. Oči som mal vypúlené, akoby som práve videl ducha. Čo bola z časti takmer pravda. Presťahovali sme sa do mesta, vzdialeného stovky kilometrov. Arriana preto, aby začala nový život a zároveň sa oslobodila od minulosti. Ja som však jediný vedel, čo stálo za jej rozhodnutím. Ani Jenna, ani samotná Arriana. Ja, som bol ten, ktorý si ako jediný pamätal na zlo, ktoré sa objavilo v našej škole a všetko jediným okamihom zničilo.

Teraz som mal pocit, akoby som sa vrátil v minulosti. Všetko, čo som sa roky snažil zahodiť za hlavu bolo späť. Vedel som, čo všetko má toto zlo v úmysle. Vedel som, že prišiel, aby mi ju znovu vzal.

Žilami mi prúdila nenávisť tak silná, že by som bol schopný čohokoľvek. Bol by som schopný zabiť ho, ak by bolo treba. Ruky som pevne stískal v päsť a Arrianina ruka, ktorá spočinula na mojom pleci spôsobila, že mojím telom preľaknuto trhlo.

,,Do riti, Kyle. Ty ma desíš," ozvala sa a dlhými mihálnicami prudko zaklipkala.

,,Arriana...ja. Pôjdeme. Prešla ma chuť do jedla," vybafol som a prudko vystrelil z kresla.

,,Ale ja som ešte nedojedla," zaprotestovala a pohľadom zmätene blúdila po mojej tvári.

Nerozumela, čo to do mňa vošlo. Iste, akoby vôbec mohla.

,,Arriana, povedal som, že ideme," precedil som cez zuby a za lakeť ju zodvihol od stoja.

,,Kyle, prestaň!" Bránila sa zdesene, no pohľady ľudí, ktoré sa na nás zvedavo upierali ju donútili nasledovať ma na ulicu.

,,Vysvetlíš mi, čo sa stalo?" Opýtala sa, keď sme sa niekoľko metrov od terasy zastavili a ja som si rukami nervózne prehrabol vlasy.

,,Vrátil sa," mrmlal som si pre seba, nevenujúc jej slovám pozornosť.

,,Kto? Kto sa vrátil? Nerozumiem o čom to hovoríš," zmätene rozhodila rukami.

,,Čože?" Strelil som po nej pohľadom a až v tom momente si uvedomil, že som svoje slová vyslovil nahlas.

,,Nikto. Odveziem ťa do práce," pokýval som hlavou a preplietol si prsty s tými jej, no okamžite svoju ruku stiahla späť k telu.

Už je to tu znovu. Objavil sa len na niekoľko minút a všetko dojebal! Stačí len chvíľa. Spustím ju na malú chvíľu z dohľadu a ten hajzel pokazí všetko o čo som sa roky snažil. Trvalo mi takmer tri roky, kým som Arrianu zlomil. Kým prišla na to, že som ten, koho skutočne miluje. Nie on. Ja! No stačilo niekoľko minút, aby všetko o čo som tak veľmi bojoval vyšlo nazmar.

,,Arriana, prosím poď," pokúsil som sa o jemný úsmev, no musel som vyzerať nanajvýš komicky.

Na miesto odpovedi zaryto pokývala hlavou a rozbehla sa pešou zónou úplne opačným smerom, ako sa nachádzala jej práca. Pochopil som. Bolo jej jedno, kam ide. Chcela byť len čo najďalej odo mňa. Chcel som ju nechať ísť, no pocit, že zlo v podobe toho havranieho magora je kdesi na blízku mi to nedovolilo. Vedel som, že je kdesi tu. Celé tie roky. Vedel som, že tie havrany sa na našom balkóne nezbiehajú len tak. Vedel som, že ju chráni, no zároveň ma pri srdci zahrieval pocit, že vedel komu Arriana patrí. Že stačí, aby tie jeho prekliate havrany pristáli na našom balkóne a on to vedel. Vedel, že sme sa takmer každé ráno, keď som mohol spať pri nej milovali. Vedel, že sa jej moje dotyky páčili a že nebol jediný, kto sa jej kedy dotýkal. Ten pocit mi ako jediný dodával nádej. On bol ten, kto ma obral o pocit mať Arrianu, ako jediný a presne o to isté som ho obral ja.