Aby ste zistili, aké je to byť v nebi, musíte si najskôr prejsť peklom...
Príbeh o tom, ako sa cesta za hľadaním životného šťastia môže neočakávane a nenávratne skľukatieť.
Vanesa dlhodobo trpí v nefungujúcom manželstve. Všetky jej snahy o záchranu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hneď na druhý deň som zbalila všetky svoje veci a odišla bývať k Ivane, u ktorej som zostala aj celú osudnú noc. Juraj o mňa ani nezakopol. Nechal ma bez slova odísť a nezmohol sa ani na posraté ahoj. Ivi ma vrúcne privítala vo svojom útulnom dvojizbáku na opačnom konci mesta. Schytala som jej stredne veľký gauč, na ktorom sa však, vďakabohu, spalo celkom pohodlne. V priebehu prvého týždňa môjho dočasného bývania u Ivany som rozposlala nespočetné množstvo životopisov na najrôznejšie pracovné pozície. Od predavačky v trafike, cez doučovateľku angličtiny až po zber jahôd. Mala som síce strechu nad hlavou a nemusela sa trápiť s otravným Jurajom, lomcovala mnou nervozita z toho, že Iva musí celú domácnosť ťahať sama, pretože ja som bez práce. Verila som však, že moja snaha tentokrát určite nevyjde nazmar a ja si konečne nájdem nejaký džob.
Medzičasom som sa niekoľkokrát stihla stretnúť aj s Dávidom. Fakt, že som odišla od Juraja, mi ihneď schválil. Vraj je na mne vidieť, že som akási pokojnejšia. Rozhodne mal pravdu. Už ma tak netrápil „tajný život", ktorý som viedla poza jeho chrbát, keďže som sa pred pár dňami sama presvedčila o tom, že by mu to aj tak bolo bývalo úplne jedno. Dávid ma vypočul, niekoľko hodín sme sa iba rozprávali a ja som v tej chvíli cítila, že som konečne po boku niekoho, komu na mne skutočne záleží. Síce iba kamarátsky (plus nejaké tie výhody), aj to mi nateraz pre uspokojenie mojej rozbúrenej psychiky stačilo. Pár mesiacov dozadu, keď som ho prvý raz stretla na žúre na Šírave (ktorý bol zároveň pre nás oboch tak trochu zlomovým), by mi nebolo napadlo, že práve on by raz mohol byť mojím dobrým kamarátom a bútľavou vŕbou. A to, že sme sa z času na čas spolu vyspali, bolo len milým bonusom.
** O 2 mesiace neskôr **
„Veľmi si vážim, že si sa znovu objavil a ozval sa. Pravdupovediac, už som sa začínala báť, či sa ti niečo nestalo," uštedrila som mu jeden vyčítavý pohľad. Od nášho posledného stretnutia ubehlo niekoľko týždňov. Nevedela som čo je vo veci a dobiedzať mi prišlo trápne. Jednoducho som čakala a dúfala, že sa ozve on. Nebola by som povedala, že by mi mohol až natoľko chýbať ten jeho obrovský úsmev hodný reklamy na zubnú pastu a vôňa, ktorou si ma získal už v prvý deň, čo sme sa spoznali.
„Som okej, neboj sa. Len som v poslednom období riešil trochu iné veci," uškrnul sa a ďalej spokojne kráčal vedľa mňa po nábreží. Slnko už mestu pomaly dávalo posledné zbohom predtým, než si vymení úlohy s Mesiacom a na rieku dopadali nádherné lúče v ružovo-oranžových odtieňoch. Človek by bol povedal, že ide o scenériu hodnú romantického filmu. Zmýšľanie týmto smerom však moje podvedomie v Dávidovej spoločnosti prudko odmietalo. Žiadna romantika. A už vôbec nie s ním, preboha. Je to môj najlepší kamarát, bútľavá vŕba a z nášho prívetivého vzťahu sem-tam plynuli aj nejaké tie „výhody". Aj keď v poslednom čase na podobné záležitosti akosi nebola príležitosť.
„Čo mám rozumieť pod pojmom iné veci?" Hlavou mi ihneď preblyslo asi päť možných scenárov, ktoré mohli stáť za Dávidovou niekoľkotýždňovou odmlkou. Najpravdepodobnejším sa mi zdal ten s novou známosťou. Fotky v jeho príbehoch na instagrame mi jasne naznačovali, že spoločnosť na výletoch po Slovensku mu robí nejedna krásna deva. Okej, áno, to pomenovanie malo byť ironické. Všetky vyzerali ako šľapky. A to nemali snáď ani dvadsaťdva.
